Súmrak Modiel

Spory Nevčasného Človeka

Čo ja považujem za slobodu. Cena niečoho nezáleži na to, čo tým dosiahlo, ale na to, že koľko sa za to zaplatilo – koľko to nás stálo. Dám príklad. Liberálne inštiuty prestávajú byť liberálné keď sa náhle dosiahli: neskôr, nič nepoškodzuje viac a horšie slobodu než liberálne inštitucie. Ich následkz sú už dos známe: podrývajú vôľu k moci; vyrovnajú hory s dolinami, a volajú to mravy; pod nimi sa muži stávajú malí, bojayliví a hedonistickí – každy krát je to davské zviera, čo zvíťazí s nimi. Liberalizmus: lepšie povedané, davsky-zvierat-izácia.

Tie isté inštiucie majú celkom iné následky, keď sa za nich stále bojuje; potom skutočne poprorujú slobodu mocným spôsobom. Po podrobnejšom vyskúmani, je to vojna, ktorá spôsobuje tieto následky, vonja pre liberálne inštitucie, čo, keďže je vojnou, dovoľuje pokračovanie iliberálnych inštinktov. A vojna vychovuje na slobodu. Lebo však čo je sloboda? To, že človek má vôľu zobrať zodpovednosť pre seba. To, že človek udržuje vzďalenosť, čo nás odhradzuje. To, že sa človek stá nevšímavý a tuhy v oči ťažkosťám, útrapám, stracám, ba aj k živote samý. To, že človek je pripravovaný obetovať ľudi pre svoj cieľ, v čitani seba. Sloboda znamená to, že mužské inštinkty, ktoré sa radujú z vojny a víťazstva, dominujú nad inými inštinktami, najmä inštinkt za „pôžitok.“ Človek, kto sa stál slobodný – a o koľko viac duch, čo sa stál slobodný – pľuva na opovržlivý druh potešenia, o čom snívajú maloobchodníci, Krešťania, kravy, ženy, Angličania a iní demokrati. Slobodný muž je bojovníkom.

Ako sa mera sloboda medzi individuálami a národnosťami? Podľa odporu, čo sa musí prekonať, podľa námahy, čo sa vyžiaduje, aby ostali na vrch. Najvyššie druhy slobodných mužov by sa malo hladať tam, kde najviac odporu sa ústavično prekoná: päť krokov od tyranstva, blísko prahy k nebezpečenstvu otrocstva. To je pravdou v psychologickom zmysle keď so slovom „tyranami“ sa mysli tie neústupné a príšerné inštinkty, ktorí vyvolávajú vrchol autorite a discipliny proti sebou; najkrajšým typom: Iulius Caesar. To je pravdou v politickom zmysle tiež; stači len prezrieť históriu. Národy, ktorí máli nejakú hodnotu, dosiahli nejakú hodnotu, to nikdy nedosiahli pod liberálnymi inštitutami: bolo to veľké nebezpečenstvo, čo z nich urobilo niečo záslužujúc úctu. Len nebezpečenstvo nás pripomenie o našých schopnosti, našých cnosti, našom obrneni a našých zbraňoch, našom duch, a hna nas do toho, aby sme boli silný. Prvý základ – musíš to potrebovať, aby si bol silný – inač nikdy nebudeš silný.

Tie veľké pareniska pre silných – pre najsilnejšý druh človeka, čo doposial existoval – aristokratické spoločenstva ako Rím alebo Benátky, porozumeli slobodu presne v tom zmysle ako si to ja rozumiem: ako niečo, čo niekto má, alebo nemá, niečo, čo niekto chce, čo niekto dobije.

Čo ja považujem za genialitu. Veľkí muži, tak ako veľké veky, sú vybušninami v čom je ohromná sila uskladaná; ich predbežná podmienka je vždy, v historickom a fiziologickom zmysle, to, že na dlhú dobu sa veľa zbieralo, uskladalo, ušetrilo, a uchovávalo pre nich – to, že už dlho nebol žiadny výbuch. Keď je zrazu napätie v bytie už príliš veľké, tan len najnáhodnejšý podnet stači nato, aby priniesol na svete „genius,“ „veľký čin,“ veľký osud. Čo záleži na okoli v taký čas, alebo na „duche veka,“ alebo na „verenjej mienke“!

Zoberme príklad Napoleona. Revolučné Francuzsko, a ešte viac predrevolučné Francuzko, chcel vytvoriť opačný typ, a vlástne, sa im to aj podarilo. Zato, že Napoleon bol iný, dedič k silnejšiu, staršiu, antickejšiu civilizáciu než k tej, čo sa v tom čase vymieralo vo Francuzku, stál sa Pánom tam, bol jediným Pánom. Veľkí muži sú potrební, vek v čom sa objavujú je náhodou; to, že sa vždy stávajú Pánami nad svojou vekou je zato, že sú silnejší, starší, lebo na dlhšiu dobu veľa sa prenich zbieralo. Styk medzi geniom a jeho vekou je ako styk medzi silnými a slabými, alebo medzi starými a mladými: vek je vždy oveľa mladšia, chudšia, nezrelejšia, menej istá o seba, viac ako detsko.

To, že vo Francuzku dnes majú celkom iný pohľad na tú otázku (a v Nemecku tiež, ale na tom nezáleži), že milieu teória, čo je skutočne teória nerváka, sa stál skoro vedou a našlo podporovateľia aj medzi fiziológov – to „zapacha“ a vyvoláva smutné úvahy. Nie je o nič iné v Anglicku, ale to ja každemu jedno. Pre Angličanov sú len dve spôsoby ako sa dá vysvetliť genius a „veľký muž,“ alebo demokratický, podľa príklada Buckle, alebo nábožský, podľa príklada Carlyle.

Nebezpečnosť, čo je súčasťou veľkých mužov a viek je neskutočná; vysilenie každého druhu, nepoldnosť, ich hneď následuje. Veľký človek je fináleomV veľký vek – Renaissance, na príklad – je fináleom. Genius, vo svojej práce a vo svojích činoch, je a musí byť márnotratníkom: to, že premarni seba, to je jeho veľkosťou. Pud seba záchovy je zrušený; premáhajúcy nátlak vytekajúcych síl mu nedovoľujú takúto starostlivosť a obzretelnosť. Ľudi to nazúvajú „sebaobetovanie,“ a chvália jeho „smelosť,“ jeho nedbánlivosť v oči svojho šťastia, jeho oddanosť k jednej pojme, k veľkému cieľu, k vlásti: bez pochyby nedorozumenia. On vytieka, prekypuje, vypotrebuje seba, a ne ušetri seba – a to je kalamitným a nedobrovoľným úmrtim, o nič menej ako keď rieka zaplavuje zem. Ale, keďže toľko dlhuje takým výbuchom, veľa sa im aj dalo ako náhradou: na príklad druh vyššých mrav. Však tak to býva s ľuďskou vďačnosťou: zle porozumie svojím dobrodincom.

Zlodej a to, čo je s ním spojené. Zlodej je príkladom silného človeka pod neprajnými podmienkami: silný človek kto sa ochorel. Chyba mu divočina, slobodnejšie a nebezpečnejšie okolonosti a spôsob života, kde všetko, čo je zbraňou a obranením v inštinkte silného človeka má svoje poriadne miesto. Jeho cnosti sú vyobcované spoločnosťou; najzákladnejšie púdy, čím bol darený o nedlho rastú spolu s skľúčujúcymi náladami – s podozrievaním, strachom a nečestnosťou. Ale to je skoro recept pre fiziologickú degeneráciu. Hocikto, kto musí robiť tajomne, s dlhým napätim, pozorom a ľstivosť to, čo vie najlepšie robiť, a čo chce najviac robiť, sa stane anémický; a keďže vie len žať nebezpečnosť, prenasledovanie a kalamita z tých inštinktoch, jeho postoj v oči týmto inštinktám sa tiež obráca, a začne ich zažiť fatalisticko. Je to v spoločnosti, v našej zdomacnenej, priemernej, emaskulovanej spoločnosť, v čom prírodzený človek, kto prišiel z hôr alebo z dobrodružstva nad morou musí degenerovať do zlodeja. Alebo skoro vždy musí; lebo sú prípady v čom taký muž sa dokáže byť silnejšý než spoločnosť: Korzikán, Napoleon, je najslávnejšým prípadom.

Svedectsvo Dostojevského sa tomuto problému týka – Dostojevskij, jediný psychológ, mimochodom, od koho som sa niečo naučil; je jedným z najkrajšých náhod mojho života, ešte skôr než moje objavenie Stendhala. Ten hlboký človek, kto mál desať krát pravdu vo svojom nizkom važeni povrchných Nemcov, žil na dlhú dobu medzi odsúdencami na Sibír – tvrdí zlodeje, pre koho nebolo žiadnou cestou späť do spoločnosti – a videl, že boli úplne iní, ako si ich on sám predpokládal byť: boli vytvorení z najlepšieho, najtvrdšieho a najvzácnejšieho dreva, čo vôbec rastie na Ruskom územi.

Vjadrujme prípad zlodeja jednoduchšie: predstavme si muži s takou povahou, že či z takého alebo onakého dôvodu, nedostávajú chvalenie od verejnosti a vedia, že nesú považovaní za poháhajúci alebo účinní – ten Čandala pocit, že nesi považovaní za rovnocenný, ale vyhnanec, nevhodný, ošpinujúcy. Všetkí muži takej povahy prejavujú podzemský tón vo svojích myšlienkoch a činoch; všetko o nich sa stáva bledejšie než u tých, ktorí žijú v dennom svetle. Ale skoro všetké druhy bytia, ktorých dnes považujeme za znamenité raz žili v tom hrobnom atmosfére: vedecký charakter, umelec, genius, slobodný duch, herec, obchodník, veľký zbadateľ. Pokial sa kňaz považoval za najvyššý typ, každy hodnotný typ človeka bol znehodnotený. Čas príjde, sľubim to, keď kňaz bude považovaný za najnižšý typ, náš Čandala, najlživejšý, najneslušnejšý druh človeka.

Vyvolávam pozornosť k tomu, že aj teraz – pod najmiernejšou vládou mráv, čo niekedy vládlo nad zemou, alebo aspoň nad Európou – každé úchylenie, každy dlhý, prílišdlhý pobyt dole, každy výnimočný alebo nepriezračný spôsob jestvovania, prinesnie človeka bližšie k tomu typu, čoho je najdokonalejšým príkladom zlodej. Všetkí novátori ducha musia na nejaký čas nosiť bledý a smrtelný znak Čandaly na svojích čelách – nie zato, že ich iní takto považujú, ale zato, že oni samy citia ten hrozný priepasť, čo ich oddeľuje od všetkého, čo je zvyčajné a mravné. Skoro každý genius pozná, ako jeden súčasť svojho bytia, „Catilínsku existenciu“ – pocit nenávisti, pomsty, a vzbúrenia proti všetkému, čo už je, čo sa ďalej nič nestáva. Catalinus – tvar prechádzajúceho života každého Caesara.

Čo Dlhujem Antikovcom

Ja som bol prvý, kto zobral vážne, aby sa porozumelo starčým, stále bohatým a aj prekypujúcym Hellenským inštinktom, ten nádherný fenomen, čo sa poznalo pod menom Dionysus: dá sa to vysvetľovať len ako nadbytok síl. Hocikto, kto vyskúmal do Grékov, ako ten najhlbšý žiak ich kultúry, Jacob Burckhardt v Basel, vedel, že niečo sa tým skutočne dosiahlo; a Burckhardt pridal špeciálnu časť na tento fenomen k svojemu Civilizáciu Grékov. Aby sa pozorovalo opačný prípad, stači len pozerať na skoro smiešnu chudubu Nemeckých filológov v súvislosti s Dionyzickom. Slávny Lobeck, predovšetkým, liezol do ten svet tajomných štátov s celou ctihodnou istotou červíka vysušený medzi knihami, a oresvedčil seba, že by to bolo prejavom vedeckej povahy byť pohotový a detský až kým to nebolo odporné – a s vrcholom učenosti, povedal nám Lobeck, že tieto kuriozite nemalí žiadny skutočný význam. Faktom je, že kňazy mohli povedať členom takýchto orgie niektoré nie celkom necenné veci, že víno vyvoláva vášeň, že muž môže pod niektorými podmienkami žiť na ovocie, že rastlini kvítaju v jari a uvädnu v jeseni. Čo sa týka pozoruhodné množstvo ritusov, symbolov, a mýtov orgiastického pôvodu, čim je antický svet skutočne zamorený, toto dálo možnosť Lobeckovi byť stále dôvtipnejšý. „Gréci,“ hovorí (Aglaophamus I, 672), „keď nemali nič iné na práci, sa smiali, vyskákali, a behali do okola; a, keďže citi muž niekedy tú potrebu, posedeli sa, plákali, a bedákali. Iní prišli neskôr a hladali nejaký rozum za tým pozoruhodným správaním; a tak vznikli, ako vysvetlenia pre týchto zvykov, nepočitateľné množstvo tradície týkajúce sa hostinami a mytami. Na druhej strane, sa verilo, že ten droll ado, čo sa na konci odohrávalo na tie dni hostín, muselo náležito byť súčasťou festivála a tým pádom sa to udržovalo ako súčasť nábožského obrada.“ To je opovržlivým táraním: Lobeck sa nedá brať vážne ani na sekundu.

Máme celkom iný pocit z toho, keď vyskúmame do pojmu „Grécky,“ čo rozvíjali Winckelmann a Goethe, a vidíme, že je to nezlúčiteľné s tou základou z čoho Dionyzické umenie vzníka – orgiasticko. Nemám pochybnosti o tom, že Goethe, ako otázka zásad, vylučil hocičo také od možnosti Gréckeho ducha. Následne Geothe neporozumel Grékom. Lebo je to len v Dionyzických tajomstvách, v psychológii Dionyzického štáta, kde základný fakt Hellenistického inštinkta najde svoje vyjadrenie – svoju „vôľu k živote.“ Čo si zabezpečil Hellen pre seba týmito tajomstvami? Večný život, večné vyskytnutie života; prisľubenú budúcnosť a vysväcovanú minulosť; triumfálne Ano k živote mimo všetkého vymierania a zmenenia; skutočný život ako celkové pokračovanie života pohlavným rozmožovaním, tajomstvám sexualite. Tým pádom bol sexualný symbol Grékom uctievaným symbolom par-excellence, skutočná prenikavosť v celek Antickej nábožnosti. Každý jediný súčasť činy pohlavného rozmnožovania, tehotstva, a narodenia vyvolávalo najvyššie a najslávostnejšie pocity. V doktrine týchto tajomstiev bola bolesť vyhlasená za sväta; trpenie ženy počas porodenia označujú každú bolesť; všetok stávania sa, rastenia – všetko, čo zapezpečuje budúcnosť – obsahuje bolesť. Aby bola večná rádosť v tvoreni, aby vôľa k živote mohla seba večna príjať, utrpenie porodujúcej ženy tiež musí stále existovať.

Všetok toho je zhrnúte v slove Dionysus: nepoznám žiadny vyššý symbolizmus než ten Grécky symbolizmus Dionyzických festiválov. Tu je ten najprenikavejšý inštinkt života, ten, kto je smerovaný k budúcnosť života, stelesnený v náboženstve – a cesta k živote, rozmnoženie, sa tu stáva svätou cestou. Bolo to Krešťanstvo, so svojým ressentiment v oči života v hlbkoch svojho srdca, čo pre prvy krát urobilo niečo nečisté zo sexuality: hodilo špinu na pôvod, na základ našho života.

Psychológia orgiastického ako prekypujúcy pocit života a sily, kde aj bolesť je stále účinný ako stimul, my podalo kľúč k pojme tragického pocitu, čo neporozuemli nielen Aristotle, ale najmä naší poderní pesimisti. Tragédia je tak vzďalené od otoh, že by dokázala hociaký pesimizmus v Hellenoch, v tom zmysle ako to myslel Schopenhauer, že môže, na druhej strány, byť rozhodujúcým vyvratením toho. Povedať životu Ano aj spolu s jeho najťažšými a najčudnejšými problémami, vôľa k živote oslavujúc svoju vlástnu nevyčerpateľnosť aj v obetovani svojích najvyššých typov – to som ja nazíval Dionyzické, to som ja odhadol byť mostom k psychológii tragického básnika. Nie aby si bol oslobodený od strachu a súcita, nie nato, aby si sa očistil od nebezpečných nálad prudkým vypustením – Aristotle to tak vysvetlil – aly aby si bol sám seba, aby si citil večnú rádosť v stávani sa, mimo všetkej hrôzy a súcita – tá rádosť, čo obsahuje aj rádosť v ničeni.

A tým pádom dotýkam tú otázku čím som začal: Pôrod Tragédie bolo mojím prvým prehodnotením všetkých hodnôt. Tým pádom zase stojim na pôdu z čoho moj úmysel, moja schopnosť rastie – Ja, posledný žiak filozofa Dionysus – Ja, učiteľ večného výskyta.