Odinov Usporiadovanie Ľudsvta

Odin pozeral na svet a videl ako osnovili sprísahanie za svojími vysokými horami v Jotunheime. Pozeral na Midgard a videl ako ľudi prácovali na poľach, skoro bez rozmyšlania o boje a vojensjej sláve, v tom chvíle si uvedomil, že niečo sa musí robiť a rychlo – aby boli bojovníci, ktorí by mohli stať pri ňom na deň Poslednej Veľkej Vojny proti Velikánom.

Takže zvolal k sebe svoj syn, Heimdall, Biely Boh, kto sa tajomne narodil na začiatok čás, a kto mál ôsem matkov, vlnské panny od krajov sveta. Zuby málz čistého zlata, a videl tak isto dobré cez noc ako cez deň. Jeho zrak bolo také dobré, že mohol vidieť veci o sto míl vzďalané od neho; a jeho uši boli také bystré, že počul ako trava rastie na zem a vlna na chrbtov baranov. Odin menoval Heimdall stražca a hlasník Bohov, a žil na obraji Asgarda pri Bifroste, a nosil veľký roh pri sebe, čím mohol oznamiť Bohom, keby Velikáni zaútočili proti Asgardu – roh, čo bolo počúť vo všetkých svetoch.

„Heimdall, môj syn,“ povedal Odin „choď do Midgarda, s hociakým preoblečením, čo si považuješ byť vhodné. Choď medzi ľuďmi, ktorí tam bývajú: sú dobrý a prostý ľudi, ale ešte sa nehodia na splnenie môjho cieľa. Vyber z nich tí, ktorí si najviac zaslúžia, a zabezpečuj čarodejnícstvom, aby sa rozdelili do troch vrstiev ľuďstva – aby sa tým človek vždy narodil s týmito vlohami, ktoré mu budú najlepšie slúžiť v jeho budúcom živote, aby urobil výnimočne to, na čo bol vytvorený, a nie ako teraz, že vie robiť veľa veci, ale ani jeden z nich dobré. Nech sú vykonávateľia, utvárateľia, alebo vladári v rovnakých počtoch – každý narodeny aby vykonával svoju úlohu – aby sa z nich vytvorilo veľká rasa, od čoho si môžem vybrať tých hrdinov Midgarda, ktorí môže pri nás stať v Ragnarok.“

Takže Heimdall sa obliekol ako statný cestovník a prešiel nad Mostom Bifrost a do Midgarda, kde rádostne pochodil okolo zelených ciest cez lesov a poľe kým večer neprišiel k jednému domu.

Dvere sa nechali otvorené, a vošiel. Dnu pálil oheň, a hrniec nad tým stojil, a pri ňom sedeli proti sebe pán a páni domacnosti, roľník Ai a jeho žena Edda so svojým čepiecom hrubej doma zaplietenej vlny.

„Vitakte, cuzdi pán,“ hovorili „povedzte nám ako sa voláte, a potom sa usadťe ako keby ste boli domov.“

„Ja som tulák Rig,“ odpovedal Heimdall, a sedel na stredné sedadlo medzi hostiteľom a hostiteľkou.

Potom lamala Edda chlieb, ťažký a hrubý a zamiešaný s otrubami, čo im bolo zvjčajnou večerou, a dáli to hosťovi spolu s polievkou z hrnca.

Keď prišla noc tak sa tulák Rig skutočne choval ako keby bol doma, lebo však zaľahol si v prostried posteli kde je najteplejšie a najmäkkšie a Ai a Edda museli ľahnúť na okrajoch.

Tri noci zostal tam čudný hosť, a potom sa opäť vydal na svoju cestu, smievajúc ako odchádzal.

Ale o deväť mesiacov neskôr splodili Ai a Edda syna, a dali mu meno Thrall. Vyrastol rychlo a stál sa silným a statným mužom, s tvrdými rukami a hrubými prstami, širokým chbrtom, dlhými nohami a hrubou tvarou. Zobral za ženu túlacu pannu, ktorá prišla cez slatín s bosými nohami a opalenými rukami, a mali deti, ktorí vybudovali ploty, a obrábali zem, chovali svine a starali sa o kozov a hrabali do zem pre rašclinu na ohňov. Ich synov mali mena ako Nešikovný, Trkvas a Neokrôchanec, a ich dcéry mena ako Kladanka, alebo Popoľka alebo Kŕčovité-Nohy.

Pri tom pokračoval Heimdall so svojou cestou okolo Midgarda, a nabudúcy večer prišiel k ďalšiemu domu: Dvere neboli celkom zatvorené a smelo vošiel – pálil tam oheň a dobrí ľudi tam sedeli pri svojou prácou. Volali sa Gaffer a Gammer, a boli slušne obliekaný a úpravaný – on mál ostrihanú bradu a vlasy, a ona s čistými šatami a ručník okolo svojho krka.

„Vitajte cudzý pán,“ hovorili „povedzte nám ako sa voláte, a potom sa usadťe ako keby ste boli domov.

„Ja som tulák Rig,“ odpovedal Heimdall, a sedel na stredné sedadlo medzi hostiteľom a hostiteľkou.

Potom podával Gaffer na večeru polievku a potom uvarenú teľacinu, a potom priviedol hosť k jedinej posteľe v domacnosti. Tak sa tulák Rig skutočne choval ako keby bol doma. Lebo však zaľahol si v prostreid posteli, s hostiteľom na jednej a hostiteľkou na druhej stráne seba, aby mu nebolo zima.

Tri noci zostal tam tulák Rig s Gafferom a Gafferou, a potom sa opäť vydal na svoju cestu, smievajúc ako odchádzal.

Ale o deväť mesiacov neskôr splodili Ai a Edda syna. Volal sa Remeselník Karl, a vyrastol byť statným, smievajúcym mužom so silnými lícami. Vedel učiť voľov ako ťahať pluh, vedel postaviť domov, narábať s kovom, a vyrabať vozy a pluhy. Keď prišiel spravný čas sa našlo žena pre Karla, a spolu si starali o svoju domacnosť, obrábali svoju zem, zašili svoje šaty, a opatrne si ušetrili svoje peniaze. Žili šťastne a ich synov mali mena ako Malostatkár, Farmár a Súsed, a och dcéry sa volali Domáca, Pradiarka, Dievka a Dojička.

Pri tom pokračoval Heimdall so svojou cetou okolo Midgarda, a nabudúcy večer prišiel k veľkému domu, ktorých dvere boli smerované na juh. Dnu vošiel, lebo mreža nebola spustená a tam našiel dvoch dobrých ľudi, vyobliekaný v pekných šatoch, ktorí mu vedeli pozerať rozno do oči, keď sa s ními rozprával, a krotých rík boli dlhé a biele a úhľadné. Ich mena boli Pán a Páni, a on sa práve v tej chvíle zapodieval stočením šnury z bresta a nadviazaním to na svoju luk z brestového dreva.

„Vitajte cudzý pán,“ povedali „povedzte nám ako sa voláte, a usadťe sa ako keby ste boli doma.“

„Ja som tulśk Rig,“ bol odpoveďom, a usadil sa na prostriednom sedadle mezdi svojím histiteľom a svojou hostiteľkou.

Potom zakryla Páni stôl vyšívaním obrusom z skvelého plátna a podala na tom bochníky bieleho pšeničného chlieba, dobre udenú šunku a opekanú kuru na strieborne riady, víno vo vysokom krčahe a v strieborných čašoch.

Po jedle sa posedeli a hovorli pri víne až kým neprišlo čas ísť spať. Potom sa tulák Rig skutočne choval, ako keby bol doma, vstal prvý zo stola a zaľahol si v prostried posteli, aby Pán a Páni museli spať jeden na jednej, druha na druhej strane posteli.

Tri noce zostal Rig s Pánom a s Pánou, a potom sa opäť vydal na svuju cestu smievajúc.

Ale o deväť mesiacov neskôr sa syn domacnosti narodil, s žltými vlasami a ružovými licami a oka bystre ako oroľov. Jeho meno bolo Bojovník Pán, a počas toho, čo vyrastol, vedel zo všetkého najlepšie ohnúť luk, hodiť oštep, jazdiť na koňoch a plávať.

Keď bol pri hranice mužstva prišiel tulák Rig znovu z tmavého lesa, aby ho naučil ďalšie nadanie, a aby mu ukázal svoje miesto vo svete.

„Ty si Pánom Územia Udala,“ povedal mu „a tie budú patriť k tvojím synom a synom tvojích synoch na veky. Ja som jeden z Aesír, ktorí sedia v Asgarde, a ja ťa berem ako svoj syn, dávam ti to Pánstvo, a menujem ťa Vladár nad ľuďmi.“

Potom tulák Rig, kto v Asgarde bol Heimdall Svetlý, naučil Bojovník Pán veľa múdrych veci, a priviedol ho k veľkým dobrodružstvám v Mirk Lese, tmavý les, dke žili valibuci. Naučil mu ako zamávať meč, triasť svoju štít, a cválať do bitke.

Bojovník Pán zbieral bojovnícki muži okolo seba a zabral sebe zemy, ktoré patrili zlym mužom, ktorí sa spojili s Velikánami. Zobral Princeznu za svoju ženu, a ich syn sa stál prvym Kráľom Dánska. Kráľ zbieral svojích Šľachtícov a Bojovnívok spolu a dobyl územie a uložil tam mier.

Potom usporiadal hostinu vo svojej veľkej hale a rozdával dary zlatých prstenov tým, ktorí najsmelejšie bojovali. Potom sa veľa cvičili so svojími mečami, jazdili na svojích koňoch, a viedli vojnu proti každému, kto chcel vtrhnúť do ich územia a ublížiť ich ľudi. Ale Kráľ sa naučil byť múdry, nielen smelý, a vedel niečo o tajomstvách života a vôli Odina.

Však Heimdall rozpovedal svojím adoptívnym synom o veľkej vojne medzi Aesírom a Velikánom, a o Ragnaroke, bitka, čo sa jeden deň bude odohrať. Povedal mu to, ako prikázal Odin, aby sa všetkí, ktorí zomreli smelo bojujúc vo vojne priniesli po smrti do Asgarda, aby vytvorili vojsko Aesíra, čo bude bojovať na posledný deň.

Keď sa Heimdall vrátil do Asgarda, pred tým, čo sa Bojovník Pán narodil, našiel nový palác stojujúc pri Poľe Svetla. To bola veľa hala Odina Valhalla so svojími päťstoštyridsiatimi dverami cez čoho ôsemsto vojakov mohli naraz prejísť. Strecha bola ozdobená štítami a krokvici boli žrďami oštepov. Stlp, čo udržoval prostried, bol ohromným žijúcym stromom; jej listy boli stravou pre začarovanú kozu Heidrun, kto v mieste mlieka vydal nekonečné množstvo medoviny, sladké pivo, z čoho pili Hrdinovia.

Keď boli nejaký Hrdinovia blísko smrti, zvolal Odin svojích Valkyrií, a posielal ich do bojoviska, aby vybrali najsmelejšých bojovníkov z nich pre jeho nekonečnú hostinu. Títo Valkyrie, Panny Odina, Vyberateľky Zabitých, boli nesmrteľnými ženami – niektorí boli vlástnymi dcérami Odina – ktorí jazdili v mrakoch za ním keď išiel na poľovačku. Inokedy lietali okolo zemy v labuťovom podobe. Niekedy pochodili okolo zemy na nejakú chvílu, pusťujúc svoju labuťovú plášť zo seba, a kúpali sa v utiahnutých jazeroch alebo riekoch. Keď hociaký muž ich takto našiel, a skryl im plášte, nezdali sa Valkyrie byť nijakým spôsobom iný ako obyčajné ženy, a dálo sa ich dvoriť a zobrať za ženy – ako niektorí Hrdinovia Midgarda si pre seba vyzistili. Ale keď Valkyria sa vydala za muža z Midgarda, sa stála od tej chvíle obyčajnou ženou.

Niekedy, keď Odin bol na poľovačku, sa čudné veci odohrali. Jedná noc, keď fúkol búrkový vietor a bili hromy, čupiel kovač Olaf pri svojom ohne vo svojej kováčskej dielni a modlil sa a poprosil, aby sa mu nič zlé nestálo.

Zrazu počul kopyty koňa hučať vonku na kameňoch, a niekto silno klopil na dverách.

Triasujúc vstal a sa ozval, a tam stojil mohutný Kráľ vyobliekaný v lesklom čiernom obrneni nosujúc veľky meč pri sebe. Mál pri sebe veľký kôň, kto fufnal a erdžal netrpezlivo, driapajúc zem a triasujúc svoju uzdu.

„Otvor rychlo, pán kováč!“ vyhlasil Kráľ „môjmu koňovi sa zlomila podkovka, a musím esšte dlho jazdiť pred zajtrajškom!“

„Kde idete, vznešený Pán, taký splašený a neskoro na takú noc?“ sa spýtal Olaf pri tom, čo priviedol veľkého koňa do svojej dielne a pozeral mu kopytu.

„Noc je jasná, a nemôžem strácať čas,“ odvetil Kráľ „musím byť v Nórsku pred úsvitom dňa!“

„Keby ste mali kridla, možno by som uveril tým slovám!“ povedal mu nato kováč, smievajúc nato, čo si myslel bol žartom.

„Môj kôň je rychlejšý než vietor,“ bol odpoveď „a vietor príjde k Nórsku skôr než sa tam vták doleti. Ale hviezdy sa stmievajú: rychlo, pán kováč.“

S triasucými rukami vybral Olaf svoju najväčšiu podkovku a vyskušal to na kopytu, ktorá stala na jeho koleno. Zohnuté železo bolo zďaleka príliš malé, ale keď to dotklo kopytu vyrastlo kým nesedilo koňovi. Premocovaný divom domlatil štvorstranových klincov a nevedel tomu uveriť ako konce sa sami zanitovali a upútali bez toho, že by niečo vôbec musel urobiť.

„Dobrú noc, kováč Olaf,“ vyhlasil Kráľ, keď naskočil koňovi na chrbtu. „Dobre si podkoval kôň Odina! A teraz do boja!“

A potom, ako sa Olaf poklonil k zeme hľadujúc naňho, odcválal Odin do mrakoch, svetlo žiarujúc mu okolo hlavy – a zase prešiel poľokačka bijúc hromami pri tom, čo sa rychlo ponáhľal do veľkej bitke za čím budú mnohí Hrdinovia, z čoho si Valkyrie môžu vybrať.

Takže počet Hrdinov vo Valhalle vstupilo, smelý muži a mohutní bojovníci, ktorí sedeli každú noc pri hostinskom stole. Medovina voľno prudila, a čo ak boli opití, ani jednému nikdy ráno nebolila hlava. Keď prišiel deň si obliekli svoje obrnenie a išli do Poľa Odina, a tam medzi zlatými stromami sa bili až so smrti, ale sa oživili, bez rán, a vrátili sa večer do Valhally ako najlepší príjateľia.

Pri tom, čo sa bili, zabil kuchár Andhrimnír obrovskú divoku svinu Saehrimnír a varil jeho mäso v obrovskom hrnce. Ale Saehrimnír bol stále živý na druhý deň ráno, pripravený byť zase zabitý a zjedený na večeru.

Potom si Hrdinovia sedeli k hostinskému stolu a pochutnali si na uvarené bravčové mäso a hojen množstvo medoviny, pri tom, čo básnik Asgarda spieval vzrúšujúce príbehy o začiatke veci – o vojne medzi Aesírom a Velikánom, a možno aj o veľkej bitke, čo príjde na deň Ragnaroka.