Sociálne Základy Prevahy Šľachty
Vzťahy na Základe Osobnej Spojitosti, a Vzťahy na Základe Fides.
Význam prehavy Šľachty sme už v prvej časti vysvetlili. Kvoli tomu, že Rímsky magistrati boli volení v populárnych voľbách, vysvetlenie sa nedá najsť v ústave. Skôr muselo vzniknúť z jedinečného charaktéra Rímskej spoločnosti. Tým pádom ostalo nám úlohu vyskúmať do tých sociálnych základov.
V roku 64, keď rečník M. Tullius Cicero bol kadidátom na konzúlstvo v 63, jeho brat, Quintus, sám senatór, napísal mu kratký dopis. Marca upozornil, že tri veci nesmie zabudnúť, 1) že je novým mužom 2) že bojuje o konzúlstvo 3) že voľby sa konajú v Ríme. Nouitas mena Marca vzkompenzovali jeho schopnosti ako rečník, nadanie čo vždy bolo spojené s najvýššym postavením. Však muž, ktorých služieb sa konzúly nehanbili použiť, sa nemohol považovať za nevhodný na konzúlstvo. Jeho schopnosti mu pomohli vyhrať veľa kamarátov vysokého postavenia, všetci publicani, skoro celá ekvestrianská trieda aj veľa municipi sa k nemu hlasili, spolu s mnohými ľudmi zo všeliakych tried, ktorých obhajoval a pomohol, niektorými collegii, aj mnohými mladými mužami, ktorých učil rečnícstvo, a veľkym množstvom kamarátov, ktorí ho kažký deň vítali a obslužili. Všetci z tých musí hociakým spôsobom naviazať k seba aby im bolo jasné, že prišla chvíla, aby mu ukázali svoju vďačnosť alebo, aby sa on k ním zadlžil. Najdôležitejšie zo všetkého pre nového muža bolo náklonnosť nobiles a predovšetkým konzúlov. Ľudi musia vidieť, že títo ľudia ho príjmajú do svojích kruhov. Teda všetci sa museli horlivo pozívať, kamarati sa k nim muselo poslať, aby im dokázal a ujasnil, že vždy bol verným príjateľom optimatov; keď niekedy rozprával ako populares, tak to bolo len zato, aby mohol zvítaziť nad Pompeiom. A mladí nobiles boli zrovno taký dôležitý pre jeho postavenie.
Následuje prehľad na svojích štyroch supérov. V prípade dvoch z nich, ich šľachtický pôvod nestačilo nato, aby im zakrilo svoj nedostatok múdrosti, a ďalší dvaja boli znamý zlodeje. Quintus sa potom obráti na spôsoby ako bojovať proti žiarlivosti, čo na všetké strány zabraňuje movému mužovi dosiahnúť svojé konzúlstvo. Sú potomky šľachtických rodín, ktorí neboli takí úspešní ako svojích predkov. Potom sú ďalší noví muži, ktorí dosiahli priečku prétora, a nechcu pripustiť, aby jeden z nich vyšiel výššie. Mimo toho veľa voličov nesú zvynutí vidieť nový muž ako konzúl. To sú predsúdky, čo namaha jeho kamarátov a jeho popularita musí prekonať.
Počas doby agitacie musí muž vybrať svojích kamarátov z oveľa širšieho okruha než to býva v dennodennom živote: najprv príbuzní a kamarátov rodiny, potom muži so svojho kmeňa, súsedia, klienti a oslobodení, nakonci aj jeho otroci. Znamenití mužo pomôzu s vytvorením dobrý dojem, aj keď sa zvlášť nenámahajú mu pomôcť. Magistrati, najmä konzúlovia, môžu byť napomov na súdov. Muži, ktorí sa sami postavili na voľbách, a sami hladajú podporu môžu tiež byť na pomoc. V prípade Cicera, hlavný faktor boli zväzky, ktoré nazbieral vďaka svoju prácu ako obhajca. Štyri krát za posledné dve roky obhajoval len aby collegium obžalovaného svoje služby mu zabezpečil. Tie dlhy sa musia zaplatiť, a nové vzäzky sa vytvoriť. Musí sa tiež týkať s tými mužami, ktorí sú vo svojej punicipi populárni, a vyhýbať zväzkov s mužami, ktorí ľudia v celku nenávidia. Musí mať znamých vo všetkých voľebných krajoch, predovšetkým senatóri a ekvestrianci, kamaráti musia preňho všade zbietať hlasy, a musí poznať predstaviteľov všetkých collegii. Počet hlasov, čo dostane, môže posudiť podľa toho, že koľko ľudia ho každé ráno navštievajú a obslúžia, ktorí ho celý deň eskortujú, a ktorí vytvoria jeho ústavičný sprievod.
Bude to služiť jeho popularita, keď pozna koľko ľudi, ako sa len dá, keď ku každému sa správa príjateľský, a keď neodmietne žiadne požiadavky, a keď musí, tak len v prípadoch keď vie, že to nikoho neúrazi. Má mestní prebijci na svojú stranu vďaka niektorých populares reči. Počas celého kampaňa by sa mál vyhýbať vyjadrenia konkretného postoja na hociakú politickú otázku, či v senáte alebo v sneme, aby každý muž očakával, že pre jeho zaujímy zasahovať bude. Postavil sa ako kandidát na najvýššy úrad vo veľkom meste Rím. Obklopuje mu intriga, a najhoršia vec je, že kvôli rozdávaniu peniazov si muži rychlo zabudajú na cnosť a počestnosť. Takže jeho supérovia musia vidieť, že má svoje oči vždy otvorené, a že on, veľký rečník, je ten, kto potrestuje takéto maneuvry.
V Novembre 63 Ser. Sulpicius Rufus, kto v predchádzajúcy rok marne bojoval o konzúlstvo, obžaloval svoj úspešný supér, Lucullus Licinius Murena, lebo tvridil, že používal ilegálne metódy počas získavania hlasov. Toto dálo Cicerovi možnosť rozhovoriť sa o tých veciach, a pri tom aj sám seba obraniť.
Od začiatku dokázal, že splnil všetke svojích povinnosti k svojemu kamarátovi, kandidát Sulpicius. Tým, že Sulpicius bol neúspešný, môže Cicero s čistým svedomím obhajovať jeho zástupca. S kým sa tak isto kamarati. Okrem nrepočestného správania schu žalobci Murena za nedostatok vyznamenie obviniť. V tom obvineni je spojené aj to, že nie je nobiles, len prétor štvrtej generácie. To je samozrejme prijemná príležitosť pre Cicera rozhovoriť sa na tému šľachtického pôvodu a nouitas, a aj zhanobiť šľachtický pôvod svojho supéra. Potom začina porovnávať kariere obidvoch mužov. Za tým, čo spoločne držalo úrad kvestóra, bol Sulpicius juriskonzúltom, a Murena legát Sucullusovi. V Ríme ale, sa vojaci oveľa viac vážia než juristov. Okrem vojenskej slávy, len rečnícstvo môže zabezpečiť znamenitosť. Právo, na druhej strane, stratilo svoje čaro a tajomstvo od kedy sa overejnili dni, v čom sa konali súdy, a tým pádom prestalo to byť tajomnou vedou. Od vtedy sa nikto nestál pravníkom, len keď nebol dosť múdry nato, aby bol rečníkom.
Podporovateľia Luculla sa opäť zhromaždili pre jeho triumf, a sa činili do voleni Murena, pri čom Murena, ako prétor, organizoval tiež hry. Ten bod je predovšetkým dôležitý. Cicero spomína, že aj napriek tomu, že keď on bol édilom, organizoval tri série hier, stále mál obavy o tých, ktorí usporiadal jeho supér Antonius. Na druhej strane Sulpicius, počas svojho prétorsvta, bol quaesto peculatus (predstaviteľ súda týkajúce sa so spreneveričstvom), kde naštval právnikov tým, že ich prinutil do toho, aby boli vžy prítomný na súd. Keďže odsudil tajomníka, cele to vrstvo podriadených úradnídok sa proti nemu postavili a prestali ho podporovať. Po svojom prétorstve nepríjmal vládu nad provincioiu, ale Gallia Narbonnensis prinieslo Murenovi veľké výhody; pri tom, čo zbieral vojakov, vyhral voličov v tých oblasťach svojím sebaovládaním a mierným správovaním. V svojej procincie pomáhal veľa zadlžených Rimanov, ktorí celkom stratili nadej, že budú niekedy schopní vyplatiť svojé dlhy. Sulpicius bol v dispozicie svojích kamarátov v Ríme, ale sú veľa kamarátov, ktorých náklonnosť rychlo vyprcha, keď zrazu stratia nádej o tom, že im nemôžes zabezpečiť provinciu.
On riadil svoj kampaň veľmi nešikovno, ako mu Cicero priponul. Radšej než by išiel zbierať voličov, pripravoval matriál pre svoje obžaloby a ústavične požiadával o tom, aby zákony o amiticus boli prísnejšie. Podľa deketa Senáta, čo navrhol Cicero, agitacia bola ilegalná, keď muži kandidát zaplatil mužov aby ho zhaňali a eskortovali, alebo keď zdarma rozdával miesta pre gladiatórskych zápasov alebo jedlo povávané podľa kmeňov. Ale Murena nemohol byť obvinený pod týmito zákonami. Privítalo mu veľký počet ľudi keď sa vrátil zo svojej provincie v Gallii, ale to bolo len prírodzené. To, že vo svojom sprievode ku Campus Martius mál veľa ľudi, ktorých sám pozval bolo v poriadku. Všetké triedy publicancov sa ukázali, veľa senatórov a predovšetkým všetkí kandidáti, ústavične snážujúc sa byť na pomoc, pri tom nespomínajúc klientov, súsedov, spolukmeňnici a aj vojaci Luculla.
Nedá sa tak isto kritizovať ani jeho dennodenný sprievod. Senatóry a ekviti nemajú šas, aby sledovali celý deň kandidát. Jemu to stáči keď mu raz prídu k domu alebo ho eskortujú k Fórumu. Ale neexistuje nijaký iný spôsob, ako nižšie triedy môžu zaslúžiť našú vďačnosť alebo sami ukázať nám ako prední ľudia svoju vďačnosť, než nás celý deň eskortovať a obslúžiť. Nebol to ani Murena, kto rozdával pozvanie k hram alebo k oslávam, ale jeho kamaráti, čo bolo úplne v súlade so zvykami predkov. Všetok toho je len sociálnou povinnosťou, nevyhnutnou súčasťou povahy nižšých tried, a obťaž pre všetkých kandidátov. Q. Tubero, kto bol príliš lakomný čo sa týka usporiadovania pohrebnej postine svojému strýkovi P. Afranius, nebol zvolení na prétorstvo Rímskym ľuďom. I aj Cato (znamý Stoic, kto bol jedným z obžalovcov Mureny) drži otrok kto musí poznať meno každého, kto bol svojému pánovi spojení; ale bol zato menej svedomitý vo svojom zdravení mužov od kedy bol zvolený na priečku tribúna. 54 PNL bol Cn. Plancius, édil v 55, obžalovaný svojím neúspešným protivníkom M. Iuventius Laterensis, za zlomenie právo proti „spojením pre vzajomný úspech vo voľbách,“ čo úložil Crassus v 55. Cicerov reč obhajení sa podobuje na tú, ktorú podal na obhajenie Mureny. Tu tiež vysvetľuje príčiny výsledkov volieb.
V tých menej dôležitých voľbách, venujú ľudi viac pozornosti popularite než sociálému postaveniu. Ten postoj Vláducej Národy sa musí brať do úvahy; ten, kto túži po česť, musí zato neprestajne poprosiť. Keby nič iné abo šľachtický pôvod sa bralo do úvahy, tak by nemalo zmysel voľby vôbec konať. Otázka tým pádom ostane, či iba ekvestrianský pôvod Plancia mu nakoniec nepomohlo vo voľbách. Zvolenie jedného zo svojích obývateľom je veľké dianie pre Atina. Všetci obývateľia tej ľudnatej provincie ho podporili, a vytvorili jeho skupinu trvalých mecénov. Potom sú aj hlasy súsedných municipii. Jeho otec, jeden z najvýššych publicani, agitoval medzi členmi svojej skupiny na pomoc svojému synovi, a mimo toho podporoval ho Cicero pred všetkými kmeňami.
Cicero venuje málo miesta obžaloby proti Planciovi. Tvrdi, že Plancius sám zabezpečil aby peniaze boli rozdávané, alebo že zásobil iných s peniazami na takéto činy, ale úzna ako samozrejme, že vyhral popularitu medzi svojím kmeňom tým, že pomáhal a zarúčil sa pre mnohých muži, a že našiel prácu v služeni publicani pre mnohých iných vďaka vplyv svojho otca. Žiadne právo nikdy nemienil zrúšiť tie dobŕe staré zvyky. Po schvelom úspeche Plancia, Laterensis mál poprosiť ľuďom o druhé miesto. Ľuď skoro nikdy neodmietne, keď šľachtíc slušne poprosí.
Ďalší žálobca L. Cassius tvrdil, že Plancius vo vojenskom sluhe nič doposial nedosiahol, a že nebol ani výrečný, ani vyučený v práve. Odpoveď Cicera bolo, že Rimania predovšetkým vážia pošestnosť charaktéra. Cassius sa tiež namáhal dokôazať, že Iuventius správal sa tak ako sa správal len aby vyhral popularitu. Ako kvéstor usporiadal hry v Praeneste v Cyreni, bol štedrý k publicani a spravodlivý k lokálným ľuďom. Na túto tému Cicero mu povédal z vlástnych skúsenosti aký vplyv na verejnú mienku takéto veci v Ríme skutočne mali. On bol bezúhonný kvéstor v Sicilii, všeobecne ho milovali Rimania a tak isto aj vidiečania, a Sicilšania ho úctili najhojnejšými spôsobami. Poslal veľké množstvo pšenici do Ríma pošas krízy. Keď sa vrátil, myslel si, že všetko mu padne do úst samo od seba. Ako mu to zničilo, keď vošiel do prepchatých kupeľoch v Puteolii a sa mu niekto spýtal, že kedy odchádzal z Ríma a či má nejakú novú správu. Jeho účastník hovovi „Ah, bolo to Afrika, však?“ Po čom Cicero nasrato odpovédal „Nie Sicilia.“ Ale keď sa prebral z toho dráždivého sklamania, naučil sa, že Rímsky ľud má oči ostrejšie než uši. Od vtedy sa vždy ukázal na verejnosti a navstívil Fórum každý deň, a ani svojému vrátnikovi, ani svojému spanku nedovolil aby vyhnali hosť. Napísal reči aj počas dovoleniek a slávnostných dni. Svoju slávu vzhral celkom v Ríme a vo Fórumu.
Iuventius by tiež mál konať podľa tých isých zásad, a preňho by to málo byť ešte ľachšie, lebo svojé cnosti mohol podporiť svojím rodokmeňom, keďže Cicero musel všetko vyhrať sám. Tak sa aj Plancius dychtivo pokúšal rozvivinúť kamaratstva, bol štedrý a ukázal sa na verejnosť, vždy ponúkol svoje služby a sa vždy skúsil vyhýbať toho, aby dál ľuďom dôvod byť žiarlivý.
Tri kusy svedecstva, do čoho sme tu vyskúmali, dávajú nám veľmý jasný obraz o tom, ako voľby v Ríme fungovali. Ako ich charakteristická črta musíme vyznačiť to, že kandidát sa na úradnú pozíciu nemohol spoliehať na podpuru organizovanej skupiny, ale že základ volieb bolí všeliaké rôzne druhy súkromných stýk, ktorí boli rozšírene i hore i dole po spoločenskom rade. Tá výraznosť je najľepšie vyjadrené v radu, ktorú sa dávalo konzúlovým kandidátom o tom, čo majú urobiť v kritickej chvíle: že by sa mali predovšetým vyhýbať vyjadrenia hociakého postoja na hociakú politickú situáciu.
Foustel de
Coulanges bol prvým človekom, kto zbadal akú veľkú úlohu tie
vzťahy vzajomných zväzkov, ktoré zhrnúl pod názvom „patrónstvo,“ hrali v
štruktúre neskoršej Republikánskej spoločnosti. Do určitej miery
berem ako základu mojho výskuma tie zásady, čo on vyznačil.
Keďže sa jeho výsledkám nevenovalo veľa pozornosti v Nemecku,
začnem s podrobným reprodukovaním jeho argumentov.
V poslednom
storoči Republiky slovo patrocinium mohlo uznačiť rôzne
vzťahy 1) Vzťah medzi bývalým pánom a jeho oslobodeními 2)
Vzťah medzi obhajiteľom a jeho klientom na súde 3) Vzťahy
medzi znamenitými Rimanami a ich a) provinciami, municipiami, koloniami
a občaniami tých spoločností b) ľuďami nižšieho
sociálneho postavenia.
To že sa
používa len jeden názov na tie rôzne druhy chranenia svedči o tom, že
tie kategórie sa v praxe nedajú rozlíšiť. Patronicium nad
oslobodeným otrokom obsadzuje špecialnú pozíciu, lebo v tom prípade sa
dvojník patróna nevolá cliens, ale libertus. Fustel správne
označuje roziedle medzi týmito druhami patrónstva a staré práva
ochrany so svojími zodpovedujúcymi povinnosťami na stráne klienta. Už Cato
rozpráva o povinnosťách patróna a klienta, ktoré boli v tom
obklopené, ako pamiatky z dobrých starých čias. Ale aj keď
prísny, zákonitý druh starých ústav zanikol, Rimania pozažovali nový,
voľnejšý patrocinium byť pokrokom od starého systéma.
Ako sa tie
dve systémy podobujú je najzjavnejšie v prípadoch patrónstva pod právom Ius
Genitum a patrónstvo nad spoločnosťami. V roku 95 prétor
C. Claudius Pulcher znovu zásobil rad sicilského mesta Hallesa právom, čo
vykonával podľa rád Marcelliovcov. Marcelii, keďže boli potomkami
dobývateľa ostrova, boli aj jeho patrónami. Podľa Cicera bolo to
zvykom predkov, že generály, ktorí príjmali vzdanie sa dobývaného protivníka,
sa stáli jeho patrónami, čo znamená aj predstaviteľami nových
spojencov v ich stykách s Rímom. Takým spôsobom za starých
čias mohol Fabricius Luscinius mať „všetkých Samnitov ako svojích klientov.“
Čo sa
týka patrónstvo na súdov, spojenie medzi starým a novým systémom je
zjavné v Lex Cincia roku 204, čo všeobečne zakazovalo
rozdávanie darov počas konania súdov, najmä mezdi patrónami
a klientami. Pomoc na súdov vždy bolo jedným z povinnosti patróna,
a meno patronus ostalo k tomu spojené, aj za tým, čo
vymreli staré práva prokuratóra.
Aký
veľký význam pre súdný proces mali osobitné vzťahy, ktoré boli pod
názvom patrocinium obklopené, je vysvetlené v dvoch klazuloch Lex
Repetundae roku 122. Najprv sa píše, že provinciálnych obžalovcov majú
právo požiadávať prétora, kto dozoruje na súd, aby mu zabezpečil
patróna. Ale ten, kto sa vybere, nesmie nijakým spôsobom byť príbuzným
obžalovaného, či z rodiny alebo cez zosobašenia, ani nesmie byť
členom toho istého collegium, ani niekto, pod ktorej ochrany
niekedy bol obžalovaný alebo predkovia obžalovaného, alebo niekto, kto, na
druhej strane, bol niekedy pod ochranou obžalovaného alebo predkov
obžalovaného, ani niekto, kto vystupuje len aby obhajoval obžalovaný na súd,
alebo niekto, kto je oslobodeným otrokom obžalovaného, alebo otec obžalovaného.
Na súdne
konanie proti Mariusovi, koho obžalovali za podpacania, určitý muža menom
Herenius nechcel proti nemu svedčiť, lebo tvrdil, že Marii boli
starými klientami Herenii. Marius na to odpovedal, že prestal byť
klientom, keď bol zvoleným na úradnú pozíciu. Plutarch poznamenuje, že to
plati len pre kurulových úradníkov (úradníci, ktorí zvolila comitia curiata).
Z tej istej články sa dozvieme o totožnom zákone
v súvislosti s Lex Omicius. Dejiny súdov v Ríme
označujú, že v tých kazuloch nie ide o mrtvých prístupoch
skoršej veky, ale o živej prítomnosti. Avšak hypotéza Hitziga, podľa
čoho bol kvéstorový prístup v Ríme reformované Tiberiom Gracchom v podobe
Gréckych systémov, sa nedá popierať. Uvedenie takejto novinky predpoklada
schopnosť prepisovať práva s novým tónom. A keď
vyskúmame do súvekých poznámkov a najmä do všetkého, čo napísal
Cicero, všade najdeme to, že vzťahy sú zakladané na osobitné styky a
na fides.
Význam fides
sa odhaľuje v spisoch kde je to spojené s inými pojmami, ako
napríklad patrocinium, clientela, praesidium, amicitia,
hospitium. Tak isto sa clientas, hospites a patroni
často najdú spolu. Význam officium, čo sa dá prekladať
ako „vzajomný spoločný vzťah,“ presahuje v mnohých zmysloch aj fides.
Slovo sa vyskytuje veľmi často, najme keď sa vykonáva niečo
na základe toho vzťahu, a ako sociálna, a tým pádom aj mrávna
povinnosť. Predpoklad, že bude následovať vyplatenie je vždy prítomné.
Necessitudo, necessitas, spolu s blízkym slovom necessarius,
sa tiež používajú tak isto ako fides a officium
a často aj spolu s nimi.
Vzťah
zakladaný na fides sa nadviazol oddaním. Počas vojenskej
výpravy Caesara v Španielsku roku 49, tesne pred rozhodujúcou bitkou,
začali vojaci medzi sebou rozprávať, a hladali znamých
v opačnom tábore, a niektorí tribúnovia a centúriani
z opačnej strane prišli k Caesarovi aby sa „jemu oddali“. Tak
isto španielský náčeľníci, ktorí Pompeianci zvolali do vojny,
hneď hladali „možnosť oddať sa k Caesarovi.“ Caesar tiež
robiil poznamku o príklad oddávania: poslal určitý A. Clodius aby rokoval
s Metellom Scipiom, kto mu bol oddaný a zarúčený Scipioncom,
a kto Caesar následne príjmal do svojho kruhu príjateľov. Ostal aj
dopis od Cicera v čom píše o tom, ako jurist Trebatius bol tým
spôsobom oddaný Caesarovi v Gaule. Za tým, čo Cicero vysvetľoval
schopnosti toho muža, uzavrel slovami: „a tak ho vám odozdam, z ruky do
ruky, ako sa hovorí.“ Keď Trebatius bol v Gaule už nejaký čas,
musel mu Cicero napísať dopis a mu pripomenúť, že nevizeralo
nato, že neváži svoj čas v Gaule a svoj styk s Caesarom tak
ako sa patri. Dotyklo mu to, keď videl v dopisoch Trebatia, ako túžil
len po návrat do Ríma, a mrzilo mu to počúť, aky bol zlým vojakom
a pri tom ako sa nemrávne správal. Cicero spomína, ako sa Trebatius
naňho nachytil, a ako urobil všetko možne aby mu zabezpečil
povýšenie. Potom, hneď za tým čo uložil svoje kamarátstvo
s Caesarom, „oddal a zarúčil“ ho tak rychlo ako len mohol.
Podobné príklady vyskytujú v prípadoch Terenca Caelia a Sallusta.
Otec Caeliusa „oddal a zarúčil“ svoj syn Cicerovi, aby ho vzdielal.
Vo všetkých spisoch Cicera vyskytuje slovo oddanie mimoriadne veľa krát;
v tinsástej knihe Ad Familiares nie je nič okrem dopisov
oddania.
Bolo by to dosť prekrutené hladať zväzok fidesa
za každého oddania. Dopísy oddania sa píšu vo všetkých časoch a medzi
všetkými ľuďmi. Ale tak isto ako u officium, čiara
v oblasti všeobecného použitia slova neexistuje. Príčina toho je
voľná štruktúra týchto vzťahov, ktoré na jednej strane sa zdedili,
ale ktoré sa dáli dobrovoľne zrúšiť a nahradiť inými.
Po tomto všeobecnom prehľade sa
teraz budeme zapodievať určitými druhami stýk medzi silnými a slabými,
ktorí mali vplyv na politiku, začinajúc s patrónstvom na súdoch a patrónstvo
nad komunitami.
V Lex Repetundarum
predtaviteľ peregrina alebo spojených obžalovcov sa nazíva patrón,
obhajiteľ obžalovaného senatóra sa nazíva „muž, kto obhajuje jeho prípad.“
Medzi tými dvoma pojmami sa nedá presne rozlíšiť; v obidvoch prípadoch
je úloha tá istá. Ale patrónstvo vždy znamena chranenie slabšieho individuála.
Slavných rečníkov v Brutus nazíva Cicero „skupina patrónov.“
Zo soršieho obdobia menuje okrem Cata sedemnásť ďalšých konzúlov a P.
Scipio, syn Africana. Velikáni minulosti boli P. Scipio Africanus Minor, C.
Laelius (konz. 140), Cato, M. Aemilius Lepidus Porcina (koz. 137), C. Papirius
Carbo (koz. 120) a dvoch Gracchiovcov. Po nich následovali L. Crassus, M.
Antonius, C. Aurelius Cotta /koz. 75), P. Sulpicius Rufus (tr. Pl. 88), L.
Marcius Philippus /koz. 91), C. Iulius Caesar Strabo Vopiscus (aed. 90) a na
konci Hortensius a Cicero.
Titil patronus sa používa v Brutus
len na označenie znamenitých mužov. To zdôrazňuje to, ako Cicerov
vysvetlenil tú dôležitú pozíciu, ktorú dosiahol P. Antistius: Sulpicius bol
mrtvý, Cotta a Curio neprítomní, a z ďalšých patroni
tohoto obdobia len Carbo a Pompeius boli stále na živo, a ich presahoval
bez problému Pomponius vo vyznamenani. Tým pádom ten titul neplati pre male
množstvo senatórskych kandidátov, ktorí sa spomínajú: L. Caesulenus, M.
Pontidius z Arpine, C. Rusius a Rímski equites P. Cominius a T.
Aelius.
Aby sme poriadne porozumeli patrónstvu
na súdoch, musíme najprv rozumieť tomu, ako fungovalo súdne počinanie
v Ríme.
„Pre väčšinu verejných a súkromných
zmluvy, a vo všetkých dôležitých prípadoch, súdcovia sa vyberú zo Senáta.“
Polybius to považuje za najdôležitejšý faktor v tom, ako Senát ovládal nad
ľuďami. Ľud, tvrdil on, museli spoliehať na náklonnosť
senatórov a museli dobre uvažovať nad tým, či majú oponovať
vládu Senáta. Bolo to tým pádom krok obrovského významu keď v 122 C.
Gracchus reformoval quaestiones a udelil ich equitesom. Senát
musel čakať na rok 81 a na Sullu kým nad ními znovu dostali vládu,
potom v 70 L. Aurelius Cotta vytvoril zákon čím sa také isté množstvo
porotcov muselo vybrať zo senatórov, equites a tribuni aerarii.
Tribuni Aerarii opäť stratili svoje miesto na porotov počas diktatórstva
Caesara.
Najslávnejšým príkladom toho, ako o spravodlivosti
rozhodovala ekvestriánska trieda bolo odsúdenie P. Rutilia Rufa. Keďže nad
verejnými zmluvami mali vládu equites, správcovia, ktorí príliš
sledovali počinanie publicani si mohli byť istí, že budú
odsúdení. Správcovia Sicilie nemohli konať proti banditstvom otrokov,
ktorí boli zamestnaní ako bačovia na latifundiách, lebo
majiteľia boli väčšinou equites, ktorí sa mohli pomstiť v oči
takémuto zásahovaniu do ich majetku. Týmito základami vysvetľoval
Posidonius Rímsku vládu, nesprávne samozrejme, lebo v 134 stále existovali
senatórske poroty. Teória, že správcovia museli pozorom uvažovať nad tým,
či budú zásahovať do počinania majiteľov otrokov, sa ale
mimo toho stále sá uveriť. P. Popillius, prétor Sicilie roku 135, konzúl
roku 132, pychou vyhlasil, že „ako prétor Sicilie prikázal som, aby sa pustilo
do hladania stratených otrokov, a vrátil som 977 späť do rúk ich pánov.“
Verres pozdejšie využil otrocké vzbúry nato, aby vymáhal peniaze od
majiteľov, vrácujúc chytených otrokov za určitú cenu. Druhá veľká
Sicilská Otrocká Vojna roku 103 údajne začala následujúcym spôsobom. Marius
prikázal kráľ Bythinie aby mu zabezpečil pomocných vojakov. Kráľ
tvrdil, že nebol schopný ten príkaz splniť, lebo publicani predali
jeho občanov do otrocstva. Senát potom vydal dekrét, vyhlasujúc, že spojenci,
ktorí sa narodili ako slobodní, sa nedajú predať do otrocstva v provinciách.
Prétor Sicilie Licinius Nerva chcel vykonávať ten dekrét a oslobodil 800
otrokov – ďalšý spisovateľ dodáva „alebo kvôli tomu, že hladal
príležitosť zarobiť si nejaké peniaze“ – ale „muži vysokého
postavenia“ mu zabranili, aby pokračoval s týmito plánami, po
čom následovala dlhá vzbúra. Ešte nebezpečnejšý následok tejto situácie
bol neočakávaný úspech Mithridata vo svojom pokuse vyvolávať vzbúry
vo výchoných provinciách.
To, že miesto na porotu sa používalo
pre súkromný prospech alebo prospech triedy sa bere ako samozrejme v súdnych
reči tohoto obdobia.
Veľká séria reči proti
Verrovi, v čom je obvinený za repetundae patri k obdobiu okolo
70, keš zase vyskytlo násilné námahy opäť prehodiť vládu nad súdami
od rúk senatórov do rúk equites. Cicero tým pádom tvrdil, že keby Verres
nebol odsúdený, by ľudi začali hladať nových porotcov. Najhoršý
následok odpustenia by bolo to, keby sa Verrus stál súdcom nad svojími
súčastnými súdcami, prípad, čo Rímsky Národ by netoleroval, ale zase
keby Hortensius obhajoval Verres za zbieranie priveľa peniaziov v mieste
pšenici, čo ľudi v provinciách majú povinnosť mu
zabezpečiť, by to znamenalo že senatórski porotci by chceli tak isto
chovať, a tým páddom aj správcovia a legáti. Verres sa povovážil
správať sa nespravodlivo nielen v oči provinciálnych ľudi a prostých
obchodníkov, ale aj v oči Rímskych equites, lebo equites,
keďže sa teraz nemohli byť súčasťou súdneho počinania,
ho nemohli nijakých spôsobom poškodiť.
Carpinatius bol lokálnym
predstaviteľom firmy, ktorá zaviazala zmluvy o Sicilské práva pasovať
dobytok a používať prístavy. Na začiatok informoval firmu o kroké
počinanie Verra, ale potom nadviazol blyské styky s ním a dostal
podiel peniaz, čo sa od lokálnych vydieralo. Ďalšý predstaviteľ
ale zaznamil formu o tom, že Verres ich ukrada o veľké množstvo
peniaz, lebo nechce platiť daň na vyvážani tovaru, čo sám seba
zabral. Tým pádom veľká dôkazov proti Verrom sa zhromaždili v zoznamoch
firmy, aj keď Carpinatius, od kedy sa stál príjateľom Verra, ho
ústavične chválil a prikázal, aby dôzaky proti Verrom boli
zničené. Keď sa Verrus vrátil domov, usporiadal Carpinatius
veľkú prímaciu oslavu spolu s ostatými účastinárami. Tým pádom
prišiel Verres k dohode s ďalľým kamarátom, kto náhodou bol
predstaviteľom firmy, a za tým čo dál zamietnuť všeovecnú
schôdzu účastinárov, predsvedčil výbor, aby uniesli rozsúdok dať
zničiť všetké zaznamené korešpondencie, ktoré ho mohli poškodiť.
Cicero prišiel k úzaveru, že equites, keby boli porotcami, by
určite odsúdili Verres, lebo dôkazy proti nemu boli také rozhodujúce. Ale
muž, kto by musel nevyhnutne byť odsúdený Rímsky equitesom, ktorí
mu boli zadlžení mnohými spôsobami vďaka jeho štredrému zaobchádzaniu a rozdávaniu,
by v žiadnom prípade neodpustili senatórskí porotci.
Cicero tiež oslovuje individuálnych
porotcov, ktorí poľda neho by učite volili za odsúdenie, na príklad
jeden, ktorého brát trpel kvôli Verrovi, ďalšý od ktorého otca Verres
kradol aj napriek znamenitosti syna, a C. Marcella, koho Verres ukrivdil a zahanbil
postavením sochu seba v Sicilii a neuznávaním Marcelii ako patrónovia
Sicilie.
Vo svojích rečiach za Cluentius a Rabirius
Postumus musel Cicero počitať s tým, že porota bola zmiešaná.
Aby predsvedčil nesenatórsku väčšinu predstavil im následujúcy
argument. Klauza o podplácani v zákonach Sullu o porotov platilo
len pre senatórov, lebo v tom čase len senatóri mohli byť
porotcami. Tým pádom keby eques Cluentius by bol na základe tej klauzy
odsúdený, stratili by v budúcnosti nielen svoju imunitu ale aj svoju
schopnosť uniesť spravodlivé rozsúdky, „lebo kto bude môcť
spravodlivé rozsúdky proti bohatému mužovi uniesť, keď musi potom
očakávať, že bude obžalovaný za branie podpolatkov?“ Ale zase keby eques
Postumus bol odsúdený, by tento príklad zapríčinilo to, že celá ekvestriánska
trieda by bola zodpovedná pod zákonom repetundae. Imunita je právom equesov,
ktorí sa raz spravodlivo postavili proti zákonom Livia Drusa týkajúc korupciu v porotách.
V obidvoch rečiach sa Cicero pokúša presvedčiť porotcov, že
by mali brať do pvahy nielen svoju moc, ale zákony práva, spravodlivosť
a aj svoje vlástne svedomie.
Keď sabere to úvahy tento stav
vecí, nie je to prekvapením, že povaha a znamenitosť obhajca hrala
veľkú úlohu v tom, aké rozsúdky sa v hociakých prípadoch
vyniesli.
Vo svojom prvom súdnom reče
hovorí Cicero, že musí bojovať proti najväčšiemu vplyvu a najväčšej
výrečnosti, dve veci, ktoré o štátnu politiku skutočne
rozhodujú. Gratia tu označuje náklonnosť nobiles v oči
vyvolávač na dražbách Naevius, a jeho popularitu medzi ními; ale táto
pojma môže byť aktivnejšiou mocou, a môže viesť aj k rozdávaním
pomoc a podporu. Označuje aj dobré vzajomné vyťahy, a sa to
používa vo všetkých prípadoch aj na poďakovanie ľudi, ktorí ti
urobili zásluhu. Pozoruhodné vyskytnutie toho slova medzi spisovateľami
svedči o tom, ake boli dôležité sociálne vzťahy, čo to
slovo označuje. Keď sa muža nazíva gratiosus, predpokládajú sa
určité korešpondujúce charakteristiky. Úspešný politik musel byť gratiosus,
lebo jeho úspech záležalo na spoluprácovanie gratiosi zo všetkých
okruhov. Sallust opísa Rímsku spoločnosť týmito slovami: „Par mocných
mužov, ku ktorému priazni sa dav zaviazala.“ Tým spôsobom boli gratia a moc
veľmy blísko spojené.
Obhajiteľ musel byť homo
gratiosus v tom zmysle. Znamý príklad je to ako bol revolučný
Norbanus obhajovaný M. Antoniom (potom čo bol cenzórom v 97). Jediný
spôsob ako si mohol vôbec zabezpečiť to, aby prípad sa vypočul
na súd bolo poznamenaním, že Norbanus slúžil jeden čas ako kvéstor pod
ním, a podľa starých zvykov sa ten, kto držal úrad, stál synom toho,
kto mu bol nadriadený. Potom jasne pripomenul ekvestriánsym porotcom o tom,
ako sa Norbanovi podarilo zvrhnúť ich nepríjateľ Caepio, kto chcel
pustiť senatórov do porotov pri equesoch. Za tým, čo si takým
spôsobom pripravoval svoj argument, vyvolával následne svoju autoritu. Nič
by jeho povesť nemohlo poškodiť viac než to, keby on, kto zachranil
toľko ľudi, s kým nemál žiadne styky, nebol schopný pomôcť
svojmu kamarátovi. Porotcovia by mali brať do úvahy jeho vek, úrady,
výkony, a jeho spravodlivý a dôstojný smútok, najmä keďže už
vedeli z predchádzajúcych súdov, že vždy pýtal milosť pre svojích
kamarátov, a nikdy nie pre seba.
Cicero hovorí, že dvaja Caepinovci,
kozúlovia roku 141 a 140, pomáhali veľa klientov svojími radami a ešte
viacere svojou autoritou a svojým vplzvom. M. Crassus, kto neskôr
podľahol v Parthianskej vojne, bol mnoho rokov jeden y najhlávnejšých
obhajiteľov, nie vďaka svojím prírodyeným vohám, ale vďaka
svojej pracovitosti a prejavám svojho vplyvu, čo vzužil na zabezpečenie
úspešných rozsúdkov. Napodobil ho v malom Q. Arrius, kto bol nepopierateľným
príkladom toho, ak vysoko mohol muž v Ríme vzliezť vyúžitvokaním pre
svoj prospech súčastné okolnosti, najmä vykonávaním službov pre mnohých
počas ich volebných kampaňoch a na súdnych prípadoch. Takým
spôsobom sa Arrius povýšil od priemerného postavenia k vzsokým úradom,
bohatstvu, vplyvu a bez vzdielania a bez nadaní sa mu podarilo dosiahnuť
význam ako patronus.
Curio, konzúl roku 76, považoval to za
isté, že Verres nebude odsúdený, od kedy obhajca Verra, Hortiensus, bol zvolený
za konyúl v 69. Q. Caelius Metellus (neskôr Creticus) zvolal Sicilských
obžalovcov k sebe pres začiatkov súda a im vysvetlil, že sa
všetko už zabezpečilo tak, aby sa zabranilo odsúdenie Verra. On sám sa
stane konzúlom v následujúcom roku
(69), jeho brat Lucius bol súčastným prétorom v Sicilii, a terti
brat Marcus sa nabudúcy rok stane predstaviteľom súda za repetundae.
Menili zdržať súd až na vtedy, lebo teraz bol prétorom, kto dozoroval na repetundae
súdy, opatrný a populárny M. Glabrio – Cicero vzužije túto
príležisosť aby pochválil jeho a nietktorých porotcov – ale od prvého
Januára bude všetko iné. Cicero tiež poznamenuje znamý citát Naevia, že Verrus
pychou tvrdil, že nie osud, ale on sám bol zodpovedný zato, že sa ten Metellus stál
konzúlom. Faktom je, že L. Metellus sa svedomito pokúšal odoprieť Cicerovi
materiály, ktoré by mohol používať pre svoje obhajenie, skrotil
Sicilčanov hrozbami a sľubami, a aj skusil zabraniť
to, aby Cicero zbieral svedkov. Jeho správanie ako prétor bolo celkom iné ako
správanie Verra, ale keďže určitý sekretár mu prišiel na návštevu,
urobil všetko pre Verres čo len mohol. Také prekážky musel vedieť
obhajca prekonať keď sa pustil do súdneho počinania.
Rímsky senatór v Sicilii obvinil
pomocníka Verra. Ale Metellus nechcel menovať porotu aby, ako on sám
tvrdil, neohrozoval celý politický život Verra takýmto súdom. V tom podľa
Cicera nie je nič, čo zaslužuje napomenutie, „lebo Metellus iba chcel
chraniť svojho kamaráta, svojho blískeho kamaráta, ako som ho sám
počul hovoriť.“ Bolo to ale prekvapujúce, že Metellus si neuvedomil,
že by sa jeho odmietnutie považovalo za následok predsúdkov. Ako žartujúc
označuje Cicero, Verres odmietol, niečo na čo mál nárok, príjmať
niektorých cnostných muži z poroty. Keď Hortensius si ho opýtal, že
prečo práve odmietol svojích najlepšých príjateľov, odpovedal, že ich
posúdky by boli príliš nestranné. Cicero sa pokúša vystrašiť Hortensia pripomenutím,
že, keďže nebol nijakým spôsobom spojený k Verrovi, obhajením ho by naznačil,
že nemá nič proti zločinám, ktoré spáchal Verres, tak ako to tvrdil
sám Verres.
D. Laelius obžaloval Valria Flacca
lebo Pompeius, kto bol jeho otcom dobrým príjateľom, ho o to požiadal, a lebo
mu zapezpečil nato autoritu, vplyv, peniaze a moc. Pompeius zachranil
niektorých obžalovaných len vďaka svojej autorite. Tým spôsobo unikol
Manilius Cn. Calpurnia Pisa, kto násedne ostro zaútočil proti Pompeiovi a odpovedal,
keď sa mu Pompeius spýtal, že prečo jeho samého nepoúšal
priniesť na súd, odpovedal „sľubujte najprv štátu, že keby ste boli
zvolaný, take by ste nezačali občanskú vojnu.“ V podobom prípade
dozorujúcy prétor Cato odmietol svedectsvo Pompeia, kto chcel obhajovať
vinného senatóra. V 52, keď Pompeius bol jediným konzúlom, zmenil zákon
proti ambitius aby bol prísnejšý. Ale hneď keď jeho strýko
Metellus Scipio bol obvinený, zvolal všetkých porotov k sebe. Keď
obžalovca videl ako porotcovia eskortujú Scipia doma od Fóruma, odvolával svoje
obvinenie. Prvý krat, čo bol Galbinus zvolaný na súd, bol odpustený vďaka
podporu Pompeia. Druhý krát bol neúspešný, aj napriek tomu, že ho obhajoval
Cicero, lebo Galbinus nebol taký štedrý ako pred tým.
Považovalo sa to za smelé a odvážne
keď skročí porotcovia sa opovažovali odmietnuť svedecstvo
Caepioncov a Meteli na súde proti Q. Pompeiom, tvrdujúc, že bolo krivé, a tak
isto a svedecstvo M. Scaura proti Fimbii a Memiovi, a svedecstvo
veľkého rečníka M. Crassa proti M. Marcellus Aeserninovi, bez
ohľahdu na ich „statočnosť, znamenanie a výkony.“ V spisoch
Cicera je mnoho dopisov, v čom sa spomína prípady, kde sa poprosilo
provincialným správcom aby vyniesli rozsúdok pre jeden zo strán. Prétor L.
Flavius protestoval proti rozsúkdu, čo vyniesol správca Ázie Q. Cicero v prípade
svojho brata Marca, kto následne napísal Quintovi. Chraniteľia Quinta,
Pompeius a Caesar, mu tiež napísali dopis v tom istom čase. Tým
pádom jeden zo spôsobov ako sa dá vyhrať pre seba náklonnosť protov,
čo sa aj učilo v školách rečnícstva, bolo vyvolávať
pochyby o charaktére supéra spomínaním jeho moc, jeho klika, jeho
šľachtický pôvod, a jeho clientelae a iné výhody, pri
čom si navrhol, že záleža viac na tieto zbrane než na právdu. Tento
prístup používa Cicero neraz. Na druhej strane poradil Q. Cicero svojmu
bratovi, aby sa skamarátil s magistratami, a najmä s konzúlami,
aby zabezpečil pre seba spravodlivosť na súdoch.
Ako tak isto dôležité ako náklonnosť
v reči už spomínaná vyznačuje Cicero výrečnosť. Prvý
Rímsky propagatór Cato neustále používal Grécke druhy rečnícstva, aj
napriek tomu, koľko sám nenavídel a zhanbil Grékov. Od vtedy ovládať
Grécke rečnícke metódy bolo nepostrádateľné pre Rímskeho obhajca. To,
že Marius, kto v tom nedostal žiadny výcvyk, raz povedal nejake par slova
na obhajenie obžalovaného, je on jedinečnou výnimkou. Bolo to len možné
preňho kvôli autorite, ktorú dosiahol v iných oblasťach
počinania. Čo následuje vysvetľuje spojenie medzi patrocinium
na súdoch a výrečnoťou.
V druhej knihe svojej De Oficiis
podáva Cicero svoje rady o tom, ako mravný muž by mal využiť
spoločnosť svojích spoluobčanov, aby dosiahol ten stav
dokonalosti, čo príroda vyžiaduje. Jeden spôsob je dosiahnuť slávu,
čoho najvyššý stäpeň je to, keď ťa masa miluje a dôveruje
muža a obdivom posúdia, že zláslužuje ich úctu. Mladý muž môže vyhrať
slávu vojenskými výkonami; a boli veľa príkladov toho v antických
časoch, keď sa vojny neústale viedli. Ale mozog je vždy viac váženy
ako telo. Mladý muž vytvoruje pre seba dobré meno keď sa pripoji k znamenitému
a opatrnému štátnikovi. Ale súdne rečníccstvo zabezpečuje
najvyššiu úctu, najmä reč obhajenia, takú ako podával Cicero pre Roscius.
Následne prezrie Cicero služby, ktorých môžu muža zadlžiť keď ich
dostane, a najmä zmieňuje sa o výkonoch iurisconsula. Ale
služby rečníka získaju oveľa väčšiu vďačnosť. „Bolo
to jeho, koho naší predkovia počas miera menovali na najvyššie pozície.“
Služby a patrónstvo výrečného muža, kto je vždy pripravedny
pomôcť iným, a kto, v súlade so starými zvykami obhajuje mnohých
mužov na súdoch dobrovoľne a zdarma, majú skutočne široký
rozsah. Inde hovorí Cicero, že „od kedy vyhral Rím vládu nad svetom, a zabezpečil
mu pohodu dlhými rokami miera, skoro každý mladý muž, kto chce pre seba
vyhrať slávu, citi potrebu venovať všetok svojej energie a výcvičovanie
nato, aby sa stál rečníkom.“ Chvaľuje nový typ štátnika, stelesnenie
čoho je postava dokonaklého rečníka, kto má aj schopnosti v rečnícstve
aj preniknútie do skutočného stava vecí. Je mocou v politike, náčeľník
vo vláde, kto je najlepšým poradcom a najvýrečnejšý, či v Senáte,
v sneme alebo na súdoch. V mnohých iných miestách, tak ako v De Oficiis
postavuje Cicero výrečnosť spolu s vojenskými schopnosťami
a vedomosťami práva ako tri vlohy, ktoré sa predovšetkým vyžiadujú v Rímskom
politiovi.
Dálo by sa očakávať, že by
Cicero zvlásť schvaľoval politickú dôležitosť spojená s výrečnosťou.
Zda, sa, ale, že od kedy bol Rím hellenizovaný, bolo málo „vojakov“ medzi
Rímskymi politikami. Niekto ako Marius je výnimkou. Slavný generál ako je
Lucullus prečital vojenské príručky po prvy krát keď bol na
ceste od Ríme do Malej Ázie. Ale postavenie niekoho ako je Cicero sa vyhralo
celkom vo Fórume a na súdoch, obhajením ľudi, komu ohrozovalo
nebezpečnosť. Tým spôsobom dosiahol najvyššie úrady, priemerné
bohatstvo a vysoke znamenanie. Pocom, čo podál svojím kamarátom na
súdoch mu samo zabezpečuilo skvelé miesto ako prétor, ako sám tvdi vo
svojom prvom reči. Jeho argumenty v tom prípade mali ako úmysel
pomôcť Rímskym equites, jeho kamaráti, ako patrón, dálo by sa
povedať. V Juli 65, v dopise k Atticovi, uvažuje nad
svojími šancamy stať sa konzúlom a v jemných žartoch o Catiline hovorí,
konzurencia od koho sa len dá bať, keby sa vynieslo rozsúdok v jeho proces,
v čom bol obvineny za repetundae, že slnko nesvieti na mesiac.
Ale v Januári 64, pri napäti volieb, prišiel k inému úzaveru: „premyšľam
si nad tým, či nemám ísť obhajovať svoj supér Catilina. Mám
porotcov, ktorých chcem, vďaka obžalovcovi samému. Dúfam, že v prípade
jeho odpustenia bude Catilina viac náklonený k môjmu kampani. Keď sa
my to nepodari, tak sám odstúpim z volieb.
„Súdne počinanie,“ vyhlasuje v 59
„ovplyvňuje oveľa širšý okruh než ohruh ľudi, pre koho sa to koná.
Celý ľud to vzrúšuje. Môj dom je rozživený,ľudi ma zdravia na ulicách,
spomína sa moje konzúlstvo, a tí, ktorí sú my zadôžený, sa o mňa
energetický starajú.“ Tým pádom sa tešil s úplnou sebadôverou na boj s Clodiom.
Jeho služby na súdoch, ktoré mu pomahali v konkurovani na úradov, hrali
teraz úlohu vyhrať mu popularitu, ktorú by zabezpečila jeho
postavenie. V 54 píše k svojmu bratovi, že je žničeny
myšlienkou, že prišiel konec Republiky a konec súdov. Čas svojho
života, čo by málo byť venované vychutnaním svoju priečku ako
senatór bolo v mieste toho naplnené súdami a pohodlnosťou literárneho
vytvorenia doma, chlapčenský sen „byť zdaleka najlepší a výnikať
nad inými,“ bolo teraz trvalo nedosiahnuteľné.
Polybius hovorí o tom ako Scipio,
keď mál iba dvanásť rokov, sa mu sťažoval, že ľudi ho
považovali za lenivého a zlého Rimana, lebo sa neobjavoval na súdoch.
Neskôr poznamená, že svojím šľachtickým správaním, v čom prejavoval
svoj skutočne kultivovaný mozog, vyhral Scipio väčšiu úctu než
hocikto z jeho triedy, ktorí sa zapodievali iby súdami a vitaním svojích
kamarátov každé ráno, ktorí žili vo Fórume a sa tým spôsobom pokúšali
presvedčiť ľud o ich schopnosti a sa im
vystatovať. „Vedeli vyhrať znamenanie iba privedením
spoluobčanov k zúfalstve, lebo tak to zvyčajne bývy na súdoch.“ Často
vidieť, že budúcy Rímsky štátnici už začali prácovať na súdoch
od mladého veka, a väčšina začína obžalovaním politikov.
Podľa Cicera, M. Caelius Rufus
iba konál podľa starých zvykov a príkladu mladých mužov, ktorí sa
neskôr povýšili k veľkým postavením keď v 59 sa mu podarilo
zvhrnúť C. Antonina, konzúl v 63, tým predstavujúc svoje meno pre
prvy krát na politickej scéne. Hortensius sa po prvy krát objavil v 95, po
čom mu všeobecne chválila verejnosť, keď mál len 19 rokov. Keď
bol 21 dobyl L. Crassus slavný rečník a bývalý konzúl C. Papiria
Carba. P. Sulpicius Rufus začal ako adulescentulus, a o rok neskôr
obžaloval Norbana. Najstaršý reč Cicera, čo ostal, Pro Quinctio, podával
vo svojom dvadsiatomšiestom roke. O jedenásť rokov neskôr tvrdili
jeho supérovia, že boli hotový z toho, že on, kto doposial vždy bol
obhajiteľom a teraz bol dosť starý nato, aby mohol bojovať
o édilstvo, chcel sa zrazu pustiť do obžalobu. V 77, keď mál
tridsaťtri roky obžaloval Caesar bývalého konzúla C. Cornelius Dolabella.
C. Cotta, narodený v 120 obhajoval svoj strýko P. Rutillius Rufus V 92.
L. Licinius Lucullus zabezpečil odsúdenie pre obžalovcu svojho otca pre
tým, čo sa stál kvestórom. M. Aemiliovi Scaurovi, syn slávneho princeps
senatus, sa podarilo odsúdiť prétora Cn. Cornelia Dolabellu pre jeho
správpvanie Sicilie v 80/79. V 73 Domitius Ahenobarbus (koz. 54) obhajoval publicani v ich
spore s Oropom. Medzi obžalovcami Murenu v 63 sa objavuje ďalšý
kandidát na konzúlstvo Ser. Sulpicius Rufus. V 66, odsúdením P. Sullu, kto
už bol menovaným konzúlom, dostal L. Manlius Torquatus konzúlstvo roku 65 pre
svojho otca. Cicero sám nechcel obžalovať svojho príjateľa Piso, nevlástny
otec Caesara a konzúl v 58, ale nechal úlohu pre mladšých mužov, aj
keď boli teraz chabí, a túžili menej než by máli za slávou a úctením.
Politické zápasy sa predovšetkým
konali na súdoch. Staršý Cato sa musel štrydsaťštyri krát obhajovať,
a každy krát bol odpustený. Aemilius Scaurus a Rutillius Rufus sa
postavili na voľbách pre konzúlov v 115. Rufovi sa nepodarilo
byť zvolený a obžaloval svojho úspešného supéra. Scaurus bol
odúustený a následne obžaloval Rutillia. V 94 sa stál rečník L.
Crassus správcom Gallie. Následne objavoval sa v provincii C. Carbo, syn
toho Carba, koho Crassus hnal k tomu, aby spáchal samovráždu. Ale Crassus
ho povýšil na člen consilium, aby sa museli deliť o všetok
zodpovednosti vlády. Tieto politické súdy boli každodenným dianím. Čim
viac sa otázky práva strácali v pozadi, tým viac súčasťníkov
konania muselo byť. Zákon Acilia dovolilo len jedného, ale pred
znovuusporiadovaním Augusta, až dvanásť sa niekedy objavili. O tom zvyke
poznamuje Cicero to, že to bolo ľahšie pre obhajiteľa, lebo má menej
prácy a umožňovalo mu to zadlžiť viacerých ľudi v tom istom
čase, čo by bol inač musel venovať len jednému obhajeniu.
Patrocinium na súdoch boli tým pádom
jeden z hlávych pristriedkov Rímskeho politika; otvorilo mu cestu a pomohlo
mu održovať priečku, ktorú pre seba vyhral. Kvôli svojej blízkej
spojitosti k rečnístvu mohlo to aj povýšiť nového muža. Keď
viac uvažujeme nato, že rečnícstvo vo svojom najvyššom zmysle zodpovedalo
celú výchovu tohoto obdobia, stá sa to dôležitým faktórom keď chceme
oceniť prevahu šľachty, čo mohla len prežiť keby tí, ktorí
ho udržovali, boli aj najvzdielanejšými mužami. Takto to aj bolo počas
celej Republiky: politická Aristokracia vládali nad rečnícstvom, písanim
histórie a právom. Bolo to medzi Aristokratov, čo si Panaetius a Polybius
našli svojích žiakov, a boli to Aristokrati, ktorí boli vyučeny básnikami,
a keď konzúlovi Cicero sa podarilo tak vysoko vyliezť, boli to vďaka
tomu, že bol najmocnejšým rečníkom, najschopnejšým a najkultivovanejšým
propagandistom, najväčšy zo všetkých Rímskych obhajicov bol zároveň najväščym
filológom, rečníkom a spisovateľov svojho veka.