Smrť
Claudia v 54 NL, čo podľa všeobecného myslenia planovala a vykonávala
jeho žena Agrippina Mladšia, zapezpečilo to konečne miesto pre jej
syn, Lucius Domitius Ahenobarbus, ako Imperatór, ničo, čo tak opatrne
usporiadala a mnohé roky planovala. Pred svojou smrťou Claudius, aj
keď mál syn Britannicus, adoptoval Lucius, kto si zmenil svoje meno na
Nero Claudius Caesar (pra-pravnuk Augusta) na príkaz Agrippiny; kritickú úlohu
v tom prehodením moci hrál aj vplyv Senecy, učiteľ Nera,
a aj vplyv Sexta Afrania Burra, pretoránsky préfekt. Keďže Nero bol
stále mladý keď zástupoval, skoršie obdobie jeho vlády bolo vyznačené
dozorovaním týchto starších postavov, v čitani aj Agrippiny. Po
čase vzniklo boj medzi Agrippinou a Senecom a Burrom o tom,
kto bude vládať nad mladým Imperatórom, ale keď Agrippina začalo
uprednostniť Britannicus, zákonitý a mladšý dedič a možný
supér, usporiadal Nero smrť Britannica a autorita Agrippiny bolo
zvrnuté.
Samopašná Povaha Nera
Poppaea
a Nero sa vzali v 62 NL, a jemu splodila dcéru o rok
neskôr, ale destko zomrelo o pár mesiacov neskôr. Dianie 62
a následujúcych rokov nepomohlo k vylepšeniu verejnú mienku
o Nerovi. V 62, podľa príkaza Tigellina bola séria novouvedených
zákonov o zrade využívané proti každému, kto považoval za hrozbu. V 64 NL
zničil veľký požiar veľký čast mesta, a aj keď
nie je isté, že Nero sám zapríčinil požiar, je to právdou že jeho
ambiciózne projekty vybudovania, na ktorých sa vydal po požiaroch (najmä
vybudovanie Domus Aurea) bolo mnohým prejavom osobnej sebecnosti
v čase keď verejne znovupostavenie bolo súrne potrebné.
V 65 začal Nero svojú náklonnosť k umeniu, už
v ňom od kedy zástupoval, skutočne verejne prejavovať, pri
čom sa objavil v divadlach a spieval pred divákami.
Pád Nera z Moci
Nepríjateľia
Nera sa zhromaždili, a v tom istom roku bolo sprísahanie
zavraždiť Nera a v jeho mieste postaviť Gaius Calpurnius
Piso aj vymyslené aj objavené; medzi tými, ktorí boli prinutení do toho aby
spáchali samovráždu v súvislosti s Pisonským sprísahaním boli Seneca,
Lucan, Petronius a spolopréfekt Tigellnia (jeho zástupca Nymphidius, hrál
kritickú úlohu v zástupovani Galby o tri roky neskôr). Poppaea
zomrela v 66 NL, a nuducý rok odišiel Nero z Ríma na cestu okolo
Grécka, počas čoho jeho prepiate činy ho ešte viac
vzďalenili od všeobecných občanov a aj vojenských náčeľníkov.
Rozhodnejšie, v svojom strache po sprísahani prikázal aby populárny
a úspešný generál, Gnaeus Domitius Corbulo, spáchal samovráždu, čo
malo za následok to, že iní provinciálni správcovia nemohli byť istí
o tom, čo najnovšie vymysli Imperatór, a tým pádom boli viac náklonený
k vzbúre než k nečinnosti.
Rok Štyroch Imperatórov
V 68
NL vzbúril Vindex v Lugdunensis, tak isto ako Clodius Macer v Afrike,
Galba vhlasil svoju vernosť k Senátu a Rímskemu Národu a nie
k Imperatórovi. Taký nepokoj v provinciách, spolu s intrigou medzi
pretoráncov (usporiadované najmä vďaka Nymphidia) dál nepríjateľov
Nera, najmä v Senáte, možnosť ho zvrhnúť. Spáchal samovráždu
v 68 NL.
Historický Posúdok Nera ako Imperatór
Nero, posledný z Iulio-Claudiancov bol vrhnutý do ťažkej pozície úplnej moci v mladom veke pod vplyvom zápasujúcych ľudi, ktorí ho pokúšali manipulovať. Ale Augustus nebol o moc staršý od Nera keď začal svoju bitku o moci, takže veľká súčasť zodpovednosti za svojích činov musi zobrať Nero sám. Vláda Nera nebola úplne bez svojích vojenských kampaňov, napríklad kampane Corbuly proti Parthiancom a podtlačenie vzbúru Boudicca v Britanii, ale jeho zanedbávanie armád bolá kitickou chybou. Odišiel od Ríma nie aby išiel pozerať svojích vojakov, ale aby zúčasťňoval v Gréckych Hrach, a ešte horšie, nechal oslobodený otrok, Helius, v jeho miete v Ríme aby vládol počas toho, čo bol preč. Podozrievanie, čo ho obklopilo po súdov o zrade a o sprísahani Pisa viedli k sérii civilých bojov, „Rok Štyroch Imperatórov,“ v čom prišli k moci muži ako Otho v Lusitanii a Vespasianus v Judea, koho Nero tam sám poslal, nevšímajúc, že sa stanu jeho zástupcov.