IMPERATOR MARCVS AVRELIVS
Narodil sa ako M. Annius Verus Apríl
26 121, syn znamenitej španielskej rodiny. Jeho otec sa volal Annius Verus
a jeho matka Domitia Lucilla. Jeho dedo držal svoje druhe konzúlstvo v roku
jeho narodenia, a dosiahol svojú tretiu v 126, zriedkavý výkon
v histórie principáta, služil aj Hadriana ako mestný préfekt.
Vzdielanie mladého Marca zhrnúlo filozofiu i rečníctsvo; jeho charakter
bol vážny, a jeho intelektuálne výskumy hlboké a oddané, kvôli
čomu uchytil pozornosť Imperatóra Hadrianus, kto ho nazíval
„Verissimus,“ najúprimnejšý. Dostal verejné úcty od mladého veka, a zdá
sa, že Hadrianus nad ním dlho uvažoval ako možný zástupca. Hadrianov pôvodný
výber ako zástupca, L. Ceionius Commodus, zomrel pred svojím adoptívnym otcom,
ale jeho druhý na rade bol oveľa úspešnejšý. Znamenitý Senatór T. Aurelius
Fulvus Boionius Arrius Antoninus, zástupoval po smrti Hadriana, kto naplanoval
aj druhú generáciu zástupcov. Antoninovi bolo povinné adoptovať mladý
Verus, teraz poed menom M. Aelius Aurelius Verus, spolu so synom Commoda, menom
L. Aelius Aurelius Commodus. Prvý mál o trochu viac než sedemnásť
rokov, druhý osem.
Dlhá vláda Antonina Pia bolá jedným
z najmiernejšých a najplodnejšých v histórie Ríma. Imperatór sám
k vojenských kampaňoch nebol zvlášť náklonený, a nikdy
počas svojej vláde neodišiel z Talianska. Narušenie pax Romana
sa vyskytli na okraje Ríšy. Odpovede boli rozhodujúce a úspešné,
počas čoho vládli legáti v tých provinciach. Tým pádom ani jeden
z Caesarov nemali žiadne vojenske skúsenosti, a nikdy neboli armáde
ukázaný, chyba, čo neskôr mohlo byť rozhodujúce a katastrofické.
Marcus pravidelne vyliezol nad cursus honorum, držujúc konzúlstva
v 140 a 145, a spajajúc úrady s úlohami ako kňaz.
Dostal tribunicia potestas v 147, a možno aj imperium
proconsulare. Ale nikdy si nezabudol venovať čas artes
liberales. Jeho najblížšie styky boli s Frontom, znamenitý
rečník, Herodes Atticus, Aténsky milionár a sofista, a Aelius
Aristides, od ktorého ostali dve jho veľkých reči, v čom prejavuje
veľa o nalade o mienke tohoto obdobia. Ale bol to Epictetius,
kto mál naňho najväčšý filozofický plyv, a ho prerobil do
tvrdého Stoika. V roku 161 oslavoval Marcus svojé štyridsiaté narodeniny,
ako postava šľachtikého postavenia a bezúhonného charaktéra. Viedol život,
ktorý mu prinieslo toľko úcty a slávy, ako si len mohol
zachcieť, najskôr oveľa viac než sa jeho súkromnej a utiahnutej povahy
páčilo, ale jeho život, a život Ríšy, sa čoskoro zmenilo.
Imperatór zomrel 7 Marca, ale pred tým už označil tak isto Magistrátom
a Senátu, že chce aby sa Marcus stál jeho zástupcom prehodením sochu Fortuna,
čo mál vo svojej spálne, do izby Marca. Nebolá žiadna opozicia, žiadny
oponujúcy hlas k jeho zástupovaniu. Hneď si vybral svoj brát ako svoj
spoluvladár, tak ako to planoval Hadrianus. Od začiatku roka boli spolu
konzúlami, a držali ten úrad na celý rok. Ich oficiálne tituly boli Imperator
Caesar M. Aurelius Antoninus Augustus a Imperator Caesar L.
Aurelius Verus Augustus. Vojenské schopnosti zhrnuté pod menom Imperator
sa čoskoro vyžiadovali, lebo Ríša sa ocitila pod nátlakom v Britanie,
v Rhaetie, a na východ, kde sa Parthia znovu postavila ako podstatná
hrozba.
Vtrhnútie v severnej Britanii
a ťažkosti pri Dunajom o nedlho uspokojvo ovládali legáti.
Hrozby na východ bolo uplne inou veľkosťou. Napätie medzi Rímom
a Parthiou nastúpili v posledných rokoch vlády Antonina kvôli hadkou
nad Armeniou, obrovský nárazníkový štát, čo často viedlo
k vzajomnej nenávisti medzi tými dvoma veľmocami, lebo každá
chcela uložiť kráľ, kto podporoval ich zaujímy. Po smrti Antonina
a neistotu, čo následuje po zástopovani nového Imperatóra (v tom
prípade dvoch, dyarchia, pre prvý krát v Rímskej histórii), Parthianský
Kraľ, Vologaeses III, zaútočil rychlo, postavil svoj vlástny kandidát
na tróne Armenie, a uvalil vážne straty na Rímske armády, ktore sa pošli nato,
aby ho zastavili. Marcus sa rozhodol, že pošle svoj spoluvladár Lucius Verus,
ktorého Imperiálneho znamenania by zdôraznilo vážnosť odpoveda Ríšy.
Verusovi chýbali nielen vojenské skúsenosti, ale aj schopnosti ako
náčeľník a vojvodca; pri tom bol známy nato, že sa prevážne zaujímal
o zábavy a prepych. Ale Marcus okolo neho postávil niektorí
z najľepšých generálov v celej Ríše, a hlávne medzi nimi Avidius
Cassius. Od 162 boli úspechy Ríma rozhodnujúce a rozsiahlé. Vtrhli do a
zničili väčšinu hlavných miest a pevností Parthie, ako Seleucia
a Ctesiphon, a pochodovanie armády na východ napodobili pochodovanie
Alexandera Veľkého päť storoči dozadu. Do konca 166 sa Parthia
vzdala a Rímsky kandidát sedel na tróne Armenie. Víťazstvo sa zdál
byť najväčšy od kedy dobyl Traianus Daciu, ale keď Verus sa
vrátil k Taliansku so svojou víťazoslávnou armádou, prišlo aj
postošivý mor, čo malo veľký vplyv na všetké provincie.
Ako to býva s antickými
chorobami, nedá sa ani túto identifikovať. Najskôr bolo to kiahne, ale
koľko z toho zahynuli nie je jasné. Samozrejme malo to
skľúčujúcy vplyv nad oslávami triumfov dvoch Imperatórov, ktorí boli
úctení s titulami Armeniacus a Parthicus. Posledné roky
tohoto desaťročie boli dominované pokusy prekonať mor
a pomôcť obetov mora. Ale už v 166 Germanské kmeňe vtrhli
cez dunajských limes, ohruzujúc nielen stabilitu ale dokonca aj
existenciu celej Ríšy, oveľviac než sa Parthie hocikedy podarilo. Prvé kampaňe
boli spomalené smrti Vera, po čom ostál Marcus ako jediný Imperatór. Tým
začalo najťažšie obdobie jeho života.
Skoro v 169 prešli Quadi
a Marcomanni cez Dunaja, vtrhli cez prostredniských provincií,
a vošli do Talianska. Vrchol ich napadnutia bolo obliehnutím Aquileie. Vplyv
na obývateľia polostrova bol strašný. Bolo to prvé napadnutie Talianska od
druhého storočia PNL, keď Marius osobitne premáhal Germanské
kmeňe Cimbri a Teutoni. Ale možno jasnejšie vo verejnej mienke bolo
vyplienenie Gaulami Ríma 387 PNL, keď sa mesto len zaplatením výkupné zachranť
dalo.
Dvaja Imperatórovia sa rychlo vydali
na sever, po prúdnej mobilizacii moci, súšasťou čoho boli aj otroci,
lebo počet vojákov, čo Rím vedel zbierať, bolo vážne ovplyvnené
morom, spolu so stratami a povinnosťami na východ. Verus zomrel
počas svojho sídlenia na sever, a Marcus sa vrátil k Ríme
s telom a udelil svojému bratovi všetké úcty. Potom sa opäť
obrátil na sever a začal svoj protiútok proti barbarami. Nevedel to
v tom čase, ale bolo mu osudené stráviť väčšinu svojích
zvýšujúcych rokov na severý front. Jediná prestavka bolá následkom vzbúry na
východ.
Nevieme aké konečné úmysly mál
Marcus v tých kampaňoch, ale rôzné štádie boli jasné. Najprv
a predovšetkým musel byť nepríjateľ vytlačený
z Talianska, a potom do svojho vlástneho územia za Dunajom. Pokúšal
sa odizolovať individuálne kmeňe a dobyť ich osobitne, aby
skutočná nadriadenosť Ríšy v svojej počte vojakov a svojích
vojensých a logistických schopnosti sa mohla najlepešie vyúžiť. Bolá
to úspešnou taktikou, a jeden kmeň za druhým trpeli porážkami
a znovuzaložili styky s Rímom. Alo bol to dlhým a drahým
procesom, čo vyžiadovalo vytrovenie dvoch nových legiónov, II Italica
a III Italica, postavenie mnoho nových táborov, ako pevnosť
pri Regensburg, ale každý rok následovali nové úspechy. Mál úmysel
vytvoriť dve nové provincie, Marcomannia a Sarmatia, tým pádom
eliminujúc Maďarskú nižinu a Labu ako miesta, odkial sa dálo
usporiadať napadnútie.
Tie pomalé ale úspešné pokroky boli
narúšené 175 počinania znamenitého generála Avidia Cassia, správca Syrie,
kto si po vzbúre nárokoval pre seba Ríšu. Či jeho konanie bolo následok
chýra o smrti Imperatóra, alebo či, podľa povesti, sprísahoval
s ženou Marca, odpoveď Imperatóra bolo rychlé a rozhodujúce.
Nechávajúc severné vojny, vydal sa na východ, ale Avidius bol zabitý pred tým
čo Marcus došiel. Potom čo strávil nejaký čas vyriešením
nejakých údalosti a ukázaním sa v nejakých provinciách, pri čom
venoval pozornosť najmä Aténam, kde bol uvedený do Eleusiniaských
tajomstiev tak ako Hadrianus a Verus, vrátil sa do Talianska
a venoval sa opäť svojími povinnosťami na severný frónt. Zobral
so sebou svoj syn Commodus, teraz len šetnásť, ale už dlho vyznačený
ako zástupca svojho otca. Vojenské kampaňe boli zase úspešné, ale
v lete 180, keď zomrel Marcus, aspoň jeden rok vojny by sa
vyžiadovalo na uskutočnenie pôvodných plán. Marcus odporúčil
Commodovi pokráčoať s vojnou, ale nový Imperatór túžil po návrat
do Ríma a do ľahostajnosti a popychu Imperiálneho dvoru, a tým
pádom začal rokovanie o mier. Nikdy viac nemál Rím výhodu nad
Germanskými kmeňami mimo novo úložených hraníc Ríšy.
Marcus, tak ako jeho predchodcovia,
bol starosťlivým a obozreteľným správcom kto venoval veľa
pozornosti súdnych záležitosti. Muži, ktorých vybral pre hlávne administratívne
úlohy boli v celku slušnými výberami. Ťažké úlohy dál do rúk
najschopnejšých muži, a nebál sa porovnávania so svojími podriadenými. Rozvyvinútie
sociálnej mobility pokráčovalo tak isto ako pod jeho predchodcami,
čím muži z provincií vstupili do najvýššych kruhov Rímskej
aristokrácie a ľudi nizkého pôvodu si mohli pre seba vytvoriť dobrú
kariéru, ako na príklad Pertinax, nadaný generál, komu sa podarilo stať sa
Imperatórom po smrti Commoda.
Súdne správovanie Talianska sa stálo
povinnosťou iuridici, ktorí boli predstaviteľami Imperatóra
a konali s jeho právomoc. Tento postup udevel Hadrianus, ale nebolo
to udržované pod Antoninom. Centralizaciu vády tiež pokročilo, ale
Imperiálne financie boli podstatne obťažené severnými vojnami. Traianus
priniseol veľké bohatstvo do Ríšy v tváre poklada Decebala po podmaneni
Dacie. Nič také nečakalo Marca. Keď sa pripravoval na severné
vojny, musel na dražbu predať mnohe drahocenné poklady Imperiálneho
Paláca. Napriek obrovskej cene vojen, našiel Commodus aj tak dostatok fondov po
svojom zástupovani ako jediný Imperatór na svoje hojne utracanie a mnoho zábav.
Marcus bol oddaným mystiteľom
a filozófom, a pri tom aj hlboko nábožský. Štátny kult dostál
veľké úcty, a úznal aj náboženstva iných ľudi, a obrovské
množstvo rôzných náboženstiev okolo Ríšy počas jeho vlády nespôsobili
žiadne ťažkosti ani obývateľami ani štátu.
Mnoho predchodcov Marca úplne zmenili
tvár hlávneho mesta svojími prejektami vybudovania, či obrovským rozsahom
tých projektov, alebo mimoriadným významom individuálnych monumentov. Iný
urobili veľmi málo aby sa vyznamenali. Marcus parti to tej poslednej
skupiny. Spolu so svojím bratom boli zodpovední len za veľmi mále množstvo
monumentov. Na začiatok svojej vlády úctili mrtvého Antonina so
stĺpom v Campus Martius. Driek z toho sa použilo na obnovu obeliska
Augusta, a len základ ostáva dnes celé, na čom je zobrazené povýšenie
Imperatór so svojou ženou Faustina do neby. Tiež zobrazené na reliéf je
stelesnenie bohyni Roma a Campa Martia, prejavené ako maldý muž.
Vybudoval tri oblúky, ktoré oslavili
vojenské výkony dvoch Imperatórov. Žiadne stopy sa nenašli od skôršeho
monumenta k Verovi. Dve neskôršie oblúky, ktoré dnes nestoja, boli
venované Marcovi, ôsem obdlžníkových reliéfov na Oblúk Constantina boli
z jedného z tých oblúkov.
Bez obávy najznámejšý monument
principáta Marca je stĺp, čo stoji v Piazza Colonna. Je to tak
isto vysoký a utváravy ako Traianov, ale umelecké majstrovstvo reliéfov na
stĺp je o mnoho podriadenejšie. Predmet sú vojny Marca proti
Marcomannami a Sarmatiami počas 172-75. Najzauíjmavejšou
súčasťou je tá, čo zobrazujé slávnu búrku, kde armáda, premáhaná
suchoty, bolá spasená Božškeho zasahovania v tváre dáždi. Aj keď sa
to začalo neskoro počas toho desaťroči, dokončilo sa
až v 193, keď sa Septimius Severus stál Imperatórom.
Medzi ďalšými monumentami je
slávna jazdecká socha Marca, čo prežilo dlhe storoči pred San
Giovanni v Laterano lebo myslelo sa, že jazdec bol Constantinom;
a monumentálny reliéf v Ephesus venované víťazstvu Lucia Vera
nad Parthiancom v 165.
Ako súšasť zástupových plánov
Hadriana, keď vybral Ceionius Commodus, mál byť Marcus s jeho
dcérou zosobašený. Ale keď Commodus zomrel, a Antoninus sa stál
zástupcom Hadriana, bol ten sobáš neplatný, a dcéra Imperatóra bolo
preňho vybratá. Ona sa narodila v 129, a tým pádom bolá
o ôsem rokov mladšia než on. Plodila mu trinásť deti,
z čoho mnohý zomreli keď bolí mladí; najdôležitejší bolí dcéra
Lucilla, a syn a budúcy Imperatór, Commodus.
Povesť Faustina trpela veľa
vyhrešeni. Hovorilo sa, že zabila mnohých ľudi jedom, a že svoju lásku
voľno rozdávala gladiatórom, námorníkom, a aj mužom vysokého
postavenia, najmä Avidius Cassius. Ale Marcus ju vždy svedomito dôveroval
a obhajoval. Bola s ním na mnohé kampane, a bolá úcetná titulom mater
castrorum. Bolá s ním v táborom v kužnom Cappadocie
v zime 175 keď zomrela. Marcus jej venoval chram a zmenil meno
mesta kde zomrela na Faustinopolis.
Skoro v 180, keď Marcus
a Commodus bojovali na sever, Marcus ochorel. Aká choroba ho
vykončila ne je známe, ale vieme, že počas niektoré dni nepríjmal
žiadne jedlo ani pitie, túžujúc teraz po smrť. Zomrel 17 Marec
v meste Vindobona, ale jeden spisovateľ poznamí, že to bolo Sirmium.
Jeho popoľ sa prinieslo k Ríme, a podálo sa do Mausoleum
Hadriana. Commodus zástupoval a dostal všetok moci bez opozíciou, tým
uskutočňujúc plány a ambície svojho otca. Bolo to zmena vladárov
čo málo katastrofické následky pre ľuďov a pre Ríšu. Dio
navzal zástupovanie zmena od kráľovstva zlata do kráľovstva železa
a hrdzy.
Marcus bol najviac znamý ako
filozofický Imperatór, čo ho vyznačuje a rozlíšuje od všetkých ďalšých
Imperatórov. Jeho dobré meno nezmenili následujúce storočie, ale zato sa
nedá ho nazívať dokonalý človek. Možno príliš toleroval chyby iných,
a sám používal opium. Jeden z veľkého množstva deti, ktoré mu plodila
jeho prvá žena, Commodus, sa stál jeden z najhoršých Rímskych vladárov.
O mnoho ľepšie by to bolo, keby nebol vôbec mál syn, ale vybral
zástupca adopciou, a možno rad dobrých Imperatórov: Nerva, Traianus,
Hadrianus, Antoninus, a on sám, by sa bolo pokračovalo. Nestalo sa to
tak, a Marcus je zato častočne zodpovedný.
Ale mimo toho bol mužom mhoných
schopnosti, kto príjmal svoje povinnosti a obetoval svoje vlástne štastie
a zauíjmy zdravotu štáta. Bol capax imperii, urobil všetko čo len
mohol, a história ho zato úctila.
Jeho povesť prežilo v jasnom
tváre vďaka jeho slávneho stĺpa, jazdeckej sochy, a jeho malej
knihy myšlienok, napísane v Grékčine, Myšlienky k Sebe,
citát z čoho vytvoruje uzáver k tomu posudku jeho života.
„Na úsvit, keď nerád si, aby ťa volali do činnosti, maj
túto myšlienku pri sebe: keď ma volajú do mužskej prácy, prečo by som
mál mať proti tomu námietky keď to znamena robiť len to, na
čo som sa narodil, a kvôli čomu som bol priniesený do sveta?“
(5.1)