IMPERATOR CĆSAR AVGVSTVS
Od Octaviana do Augusta: Uloženie Novej Vlády
Administrácia Ríše pod Augustom
Gaius Octavius, kto bol svetom znamý ako Octavianus a neskôr ako Augustus, sa narodil September 63 PNL; bolo rok v čom Cicero bol konzúlom a rok v čom si veľký rečník začal uvedomiť, že Rímska Republika súrne vyžiadovala reformy, aby sa v nej dalo poriadok ďalej udržovať. Otec a Starý Otec Octaviana malí obidvaja tie isté mena ako on; jeho starý otec bol bankár ekvenstriansého postavenia, a jeho otcovi sa podarilo stať členom Senáta a vyliezol na priečke Prétora v 61 PNL. Aj keď ako rodina boli nový v politike Ríma, Octavii, vďaka svojemu bohatsvu a lokálny vplyv, boli už dlho vážení vo svojom meste pôvodu Velitrae, okolo 40 kilometrov od Ríma.
Počas
šesťdesiatich rokov sa zdá, že otec Octaviana bol spojený
s politickými dianiami do čoho bol aj Iulius Caesar zaťahovaný,
ale pri tom ho Cicero chválil pre jeho spravodlivosť. Nie je to teda
prekvapujúce, že politická náklonnosť Octavia v oči Caesarovi,
spolu so svojou všeobecné dobrou povesťou, ho vyznačilo ako muž komu
bolí veľké veci osudené. To, že zobral neter Caesara, Atia, za ženu je
iste dôkazom o náklonnosti rodiny Caesara v oči nemu. Potom čo
skončil svoje prétorsvto, stál sa
provinciálnym správcom Macedonie, kde ďalej nabudoval svoje dobré
meno; Nie je pochyba o tom, že len nevčasná smrť v 58 PNL,
mu zabranilo v tom aby bojoval (a najskôr a vyhral) vo voľbach o
konzúlstvo.
Atia sa čoskoro vydala znovu,
a zda sa, že jej syn mál dorbý a plodný vzťah
k svojému nevlástnemu otcovi, šľachtíc Lucius Marcius Philippus, kto
bol konzúlom v 56 PNL. Nestrátil ale svoje vzacné spojoenie k rodine
svojej Matky (Iulii), však prvý krát keď sa ukázal vo verejnosti bolo aby
podal smutočnú reč pre svoju starú mamu, Iuliu, Caesarová sestra. Aj
keď sa to, čo povédal je stratené, podľa všeobecného zvyku by sa
dalo očakávať, že bolo rozsiahlejšie ako len chváloreč
o Iuliových vlástnosti, iste bolo zhrnúte aj predkovia a výkony roda
Iulii; nebolo by to veľké prekvapenie keby kariéra jeho stryka v tom
hrala veľkú úlohu.
Bolo to v štyridsiatich rokoch
keď Caesarový záujem o mladom Octavianovi začalo byť jasné;
aj keď jeho matka skusila zabraniť to, aby na cursus honorum
nebol príliš rychlo povýšený, Caesar zabezpečil jemu úctu a pozície v
svojom zbore ako učeň. Vzďalený vzťah Caesara začalo
sa viac a viac podobovať na vzťah medzi otcom a synom.
Najvyznačnejšia úcta zabezpečená Caesara Octavianovi bolo Octavianov
povýšovanie v 45 PNL do patrijskej aristokratickej triedy; rok za tým mál
Octavius sprevádzať Caesara v jeho kampaň vo východe, spolu
s niektorými zo svojích kamarátov, ako Marcus Vipsanius Agrippa, kto hral
veľmý dôležitú úlohu v jeho živote, ale Caesar bol zavraždený len ar
dni pred tým, čo planoval ísť. Vo svojom závete menoval Caesar
Octaviana ako svoj syn a zástupca; Gaius Octavianus sa tým padom stál Gaius
Iulius Caesar Octavianus. Od vtedy ho poznalo Rímsky svet ako „Caesar,“ ale
buducé generácie ho poznali (aby sa nie zaplietli) ako „Octavianus,“ meno
čo údajne nenávidel.
Atentát na Caesar 15 Marec 44 PNL
urobilo zmätok z plán a emocie svojho adoptívneho syna.
O nič menšie nebol zmätok v čom sa našla Republika, lebo
vraždovia Caesara, Marcus Brutus a Cassius, neurobili žiadné plány pre
budúcnosť, len očakávali, že smrť tyrana len jednoducho
spôsobuje znovuzrodenie Republiky. Atentát na Caesar tým pádom mála za následok
to, že ostalo v Ríme prazdné miesto vladára; to miesto rychlo, ale nie
trvalo, obsadil Caesarov zástupca Marcus Atnonius, konzúl v 44PNL.
Republikánci, ktorí boli zhŕnutí pod vokálnym ovladaním Cicera,
čoskoro ľutovali to, že nezabili aj Marca Antonia. To že sa Antonius
skončil v takej slabej pozícii nebolo zásluha Cicera a Republikáncov,
ale následok ich podcenovanie schopnosti Octavia.
Takže, bez toho že by ho Antonius
vôbec všimol, prišiel Octavius k Ríme v lete 44 PNL, aby sa
skamarátil s priateľami a spoločnícami Caesara,
v čitani Cicera, ktorej pýchy bolo vzrúšované myšlienkou, že „svätý
mladenec“ (ako ho nazval Cicero) sa pridá jeho hnutiu a bude po
považovať ako svoj politický patrón. Bolo to následok veľkého
vzrúšenia z toho, ako sa veci dopadli, že Cicero vymyslel svoj plán
použiť Octaviana nato, aby zvrhol Antonia a jeho spoločníci. Pre
Octaviana toto pozorovanie nemohlo príjsť v ľepšom čase;
mál len 18 rokov, a normálne by musel čakať ďalšých
dvatsať rokov pod podmienkami cursa honoruma kým bol schopný
bojovať o konzúlstvo.
Počas celého leta 44 PNL podál
Cicero svoj séria „Phillipckých Prejavov“ proti Antoniom, nenechávajúc ani
jednú stránu sukromného života konzúla napokoji. Na konci roka vyprchal
Antoniovi konzúlsvto, a odišiel na sever vládnuť nad provinciou,
ktorú zvolil pre seba – sever Talianska, čo Rímana nazívali Gallia
Cisalpina, a čo sa považovali za skotočnú bránku k
Taliansku. Ale, hnany Cicerom, nechcel starý spravca Decimus Brutus, kto bol
jeden z sprísahovateľov proti Caesara, odstúpiť z vlády.
Antonius ho obliehal v meste Mutina, pri čom Cicero návrhol, aby
sa pošlo armáda na sever, ktorá by prišla Brutusovi na pomoc. Napriek
vzrúšujúcej retoriky Cicera bolo to armáda vytvorená na zaútočenie proti
zákonito zvoleného prokonzúlovi Cisalpinskej Galie, Marcus Antonius;
a ďalej rozšírujúc hranice svojho zločina, návrhol aby konzúly z
43 PNL (ktorí boli spravnými náčeľníkami tejto armády) sa delili
s Octavianom o vláde nad armádou, potom čo Cicero prehovoril
Senáta aby povolili to, ahy bol povyšený na priečku bývalého prétora
privolením to, aby preskočil všetké priečky až do prétora. Táto priečka
by nebola dovolená Octaviovi podľa cursa honoruma až kým nemal
skoro štyridsať rokov.
Brutus bol zachranený – ale za vysokú
cenu, obidvaja konzúli zahynuli v bitke, niektorí tvrdia že Octavianus uch
dal zabiť. Antonius nechytili, a niektorí zase podozrievajú za to
Octavianus. Pre Ciecera a Republikáncov, spravil Octavianus svoju úlohu, a
ho rozkazovali aby odovzdal vojákov Decimu Brutusovi. Nie je to prekvaujúce, že
odmietol, tvrdujúc, že nemohli očakávať, že kooperuje s jedným z vraždov
svojho otca; pietas Octaviana (jeho povinnosť otcovi)
zahaľilo nemálo účeľnosti. V mieste toho obrátil svojích
vojákov k Ríme, nárokoval si (a aj vyhral) konzúlstvo, a vrátil sa
k severu stretnúť sa s Atnoniom a ďalšým blízkym
spoločníkom Caesara, Marcus Aemilius Lepidus. Spolu sa dohodli, že
vytvoria Druhý Triumvitát.
Na rozdiel od prvého súkromného
Triumviráta Pompeia, Caesara a Crassa v 40 PNL, bol Druhý
Triumvirát formálne dohodnúte
a schvalené ako zákonitá vláda Ríma a Ríše. Ale napriek tvrdenej
veľkoleposti jeho úmyslov – zahojiť chorobu Republiky – jeho
skutočný cieľ bolo skôr slúžiť sukromnú a frakciovú
ambiciu. Traja členia boli spoluvládcovia novej Caesarskej frakcie,
a aj keď bolo samozrejme, že skôr alebo neskôr súperenie by ich
roztrhlo, Caesarské frakcia vyžiadovalá nie jedného náčeľníka, alke
troch. Tak ako to urobil Sulla v 82 PNL, traja začali so sériou
čistiek aby eliminovali svojích protivníkov a aby nazbierali peniaze,
ktoré potrebovali aby mohli uspokojiť dav aj armádu.
Cicero bol jeden z prvých, ktorí
zaplatili najvýššiou tresťou. Vojenský kampaň bolo potom
usporiadovaná aby sa pomstilo smrti Caesara a zvrhlo Decima Bruta, Cassius
a ich spoločníkov; V bitke pri Phillipi (v Grécku) v 42 PNL sa
Caesarská frakcia konečne pomstila za smrť svojho bývalého
veliteľa – a ako následok svojho víťazstva dostala vládu nad
šesťdesiatimi legiónami, skoro štvrť milióna mužov.
Po Phillipi, boli oblasti prevahy
rozdelované medzi troma. Na začiatku vyzeralo to tak, že Antonius najviac
osožil z tejto dohody, v tom že dostal vládu nad východom, čo sa
vždy považovalo za veľká zdroj všeliakých zásob. Octavianus dostal
Taliansko; výhoda toho bola, že to bolo srdcom Ríše, ale bolo to aj
miesto, kde by následovali najväčšie ťažkosti a najviac rušovania
kedy sa prevzal územie pre osídlovanie veteránov, ktorí traja chceli
demobilizovať. Taliansko aj trpelo pod pirátskou činnosťou syna
Pompeia, Sextus, kto založil základne v Sicilsku a sa prejavoval ako
„Syn Neptúna.“ Narúšil obchod Taliasku, najmä zásob pšenicy ktoré prichádzali
zo zahraniči, a ponukol utolisko pre všetkých protivníkov troma,
ktorí prežili čisťky.
Antonius dúfal, že tieto ťažkosti
podnorujú Octaviana, ale poslal svojho bráta, Lucius Antoninus, v prípade,
že by preňho neboli dosť. Ale Octavianus iba získal z rizkantnej
pozície do čoho bol vrhnúty. Nielen prežil napriek tých problémov, ale
podarilo sa mu ich využiť pre svoj vlastný prospech. Dobyl Lucia Antonina
v 41 PNL, a podarilo sa mu ovládať aj Sexta Pompeia, kým
v 36 PNL konečne prieviedla stratégia Agrippu k víťazstvu
nad „Synom Neptúnovi.“ Pri tom, čo sa problémy na Západ zmenšovali, mohol
Octavianus preukázať svoje cnosti ako ovládateľ západa, dávajúc do
protikladu jeho obrana vlásti a jej hodnoty so skazanou Orientalizmou
čoho, ako tvrdil, sa Antonius začal stáť obeťou
prostrednictvom svojho vzťahu ku svojej Egyptskej milenke, Kleopatra.
Povesť Octaviana rastlo spolu so
svojími úspechami; vojska, nad čim vládal on a Agrippa dosiahli
úspechy, ktoré boli kritické k zabezpečeniu mier v Taliansku,
ale Legióny Antonia trpeli porážky a stratili Legiónske symboly
Parthiancom, hlavní východní nepríjateľia Ríma, ktorí už v 53 PNL
zapríčinili porážku a smrť Crassa. Úspech pre Octavianus
a Arippa proti Sextom Pompeiom viedlo v 39 PNL k dohode,
v čom bolo dovolené Republikáncom, ktorí našli chranu pod Sextom, aby
sa vrátili späť k Taliansku. Návrat členov niektorých veľmý
znamenitých rodín vyhralo Octavianovi úznanie za zásluhu ich rehabilitácie: pri
tom sa dali použiť aj nato, aby dali dobré meno Caesarskej frakcii
Octaviana a ho napokon aj vzďalenili od prejavovania sa ako
Kráľa, niečo z čoho trpil Caesar, komu presne chýbala podpora
takýchto ľudi.
Ešte dôležitejšie než toto vyrovnanie bolo manželstvo medzi Octavianom a jednou s najaristokratickejších mladých žien ktoré sa v tom čase vôbec dali zohnať, Livia Drusilla. To manželstvo bolo na začiatku škandálom lebo Livia bolá už ťehotná; ale jej manžel Tiberius Claudius Nero, nevyslovil žiadne námietky. Octavianus nielen zbohatil sociálnou a politickou povesťou, čo takéto manželstvo mu samozrejme zabezpečilo, ale prinieslo to aj dvoch nových nevlastných synov do rodine – Tiberius (potom Imperatór) a Nero Drusus. To zase bolo perfektnou propagandou pre Octaviana, lebo sa mu podarilo tým zakryť škandál, čo jeho manželstvo vyvolalo obrátením pozornosť radšej na vzťah medzi Antoniom a Kleopatrou; Mohol nielen označiť nevhodnosť takéhoto vzťahu, ale že hlavná obeť toho bolá žena a sestra Antonia, Octavia. Nebolo by to zveličovanie tvrdiť že manželstvo k Liviou bolo jeden z najdôležitejšých rozhodnutí, čo Octavianus v živote urobil.
Octavian, náčeľník
Caesarskej frakcie, sa tým pádom teraz stál bojovníkom za Republiky
a ochráncom patriotizmu, nacionalizmu, a tradičnej slúšnosti.
Západ
sa chystalo na vojnu ktorá nebola prejavovaná ako to, čo
v skutočnosti bolo – ako občanská vojna medzi dvoma súperami za
poitickú zvrchovanosť – ale ako národný boj za ochranenie Ríma proti
Orietnálským barbarstvom a korupcii. Taliansko sa prisľubila svojmu ochráncovi
v tej boje; „Spojené Taliansko“ bolo vojenské heslo v kampane proti
Atnoniom a Kleopatrou. 31 PNL, v bitke pri Actium na Grécke pobrežie,
vítazilo vojsko Octaviana, čím vyhral Octavianus občanskú vojnu.
Smrti Atonia a Kleopatry v následujúcom roke mu zabezpečili
nepopierateľnú vládu spolu s ohromným bohatstvom a povesťou
– prostriedky k predsvečeniu a ovladaniu Republiky. Pre novú
Caesarskú frakciu a pre nový Caesar, prišlo teraz čas preorganizovať
Republiku. Predzvesti pre Octavianusa boli oveľa pozitívnejšie než boli
pre jeho adoptívneho otca v 49 PNL. Octavian viedol Taliansko cez
ťažkosti a spasoval ju v boje. Skoro jednohlasnou podporou ktorú
zaslúžil ako dobývajúcy hrdina, mál teraz možnosť vytvoriť politický systém,
čo by zapezpečila občania Republiky libertas, ale pod tou
ochranou a trvalým dozorom, čo mnohí považovali za nielen
sudené ale aj potrebné.
O tom, že
Republika potrebovala Pána, kto by ju riadil, neboli pochyby. Starý systém
nestačil nato, aby udržoval poriadok, aby keby bol znovupostavený, tak by
štát opäť padol do chaosa. Aj neikto s takou republikánskou
náklonnosť ako Cicero konečne uznal, že štát potreboval „spravujúceho
vodca“ (rector). Octavianus zostane vo vláde, aspoň to bolo isté.
Ale ako? Počas následujúcych tridsať rokov jeho postavenie
v štáte bolo uzákonené zložitým spojeným rôznych zákonných
a mimozákonných mocí a výsad. Proces nebol okamžitý a nedalo by
sa povedať, že sledoval jeden zámer; jeho rôzne súčasti sa skôr rozvyvinuli
a boli opravené po čase, niekedy začínajúc s istým úmyslom, a
niekedy aby sa vyriešili problémy, ktoré sa po ceste objavili. Veľa
detialov sú neisté, ale celkový proces je ľahko pozorovať:
začinal s dvoma „Vyriešeni Ústavy“ v 27 a 23 NL, niektoré
opravy urobil v 19 NL, po čom následovali občasné udelenia
rôznych práv a výsad až kým mu nebolo udelené konečný titul „Otec
Vlásti“ (Pater Patriae) v 2 PNL.
Po Actium
ostala dosť, čo sa muselo vyriešiť. Potom čo dobyl Égypt,
a vyriešil nejaké záležitosti tam, nevratil sa Octavianus do Ríma, lebo
chcel dozorovať na usporianadie východu. Väčšinou sa nechali staré
dohody Antonia tak ako boli, pokial staré vernosti boli náležito obnovené.
Octavianus sa vrátil do Ríma a do Talianska v Auguste 29 PNL.
Veľke množstvo vyslúžilcov bolo udelené územie (možno 25 legiónov
obsahujúc 40,000 mužov alebo viac) aj v Taliansku aj v provinciách,
ale teraz bez toho, že by niekto sťažoval, lebo obrovské bohatstvo Égypta
mohlo zaplatiť za hojne odškodné. Keď vošiel do Ríma oslavil tri dni
za sebou troch triumfov (nad Dalmatiou, Actiom a Égyptom).
Z hľadiska práv sa jeho ťažká pozícia v 32 vyhýbalo
a držal konzúlstvo každý rok od 31 do 23 PNL. Tak isto dôležité ale bolo
mimo-zákonná základa jeho dominácie, čo Augustus neskôr nazíval
„univerzálny súlad.“ Octavianus, podľa vlastných slov, „úplne ovlával
všetké záležitosti“ jednoducho zato lebo každy chcel aby bol v tej
pozície. Skočil občanské vojny, a všetké nádeje pre
budúcnosť boli v jeho rukách a len v jeho rukách.
V zhľadom na to sa Senát a Národ rozhodli mu zvoliť
určité úcty V 29 PNL.
To, aby
Octavianus držal za sebou idúce konzúlstva nestačilo ako dlhodobový spôsob
administrácie, najmä keď chcel uskutočniť svoje „Znovupostavenie
Republiky“ (Respublica restituta). Musel najisť nejaký spôsob ako
vytvoriť pre seba stabilnú pozíciu, ktorá tak isto presahovala a
aj bola zosúladená so starými normami. Nad svojou priečkou na
čelo administrácie sa tým pádom musel poriadne uvažovať, a to bez
pochyby vysvetľuje prečo medzi tým, čo sa vrátil do Ríma 29
August 29 PNL, a svojím takzvaným „Prvým Vyriešením Ústavy“ 13 Januára 27
PNL bola osemnásť mesiacová medzera. Príklad konca Caesara muselo byť
veľmy jasné v mozgu Octaviana. Aj napriek ohromnej popularite toho
Diktatóra, jeho úplne víťazstvo nad svojími nepríjateľami
v občanskej vojne, a oddanosť jeho vojakov, bol
vykončený pár nespokojnými aristokratami. Medzi najhlávnejšími
cieľami Octaviana muselo tým pádom byť uspokojenie elity. Otázka
vernosti armád tiež vyžiadovala súrne riešenie. Tieto dve otázky boli srdcom
„Prvého Vyriešenia“ 13 Januára 27 PNL.
V ten
deň vošiel Octavianus do Domu Senáta a vyhlásil, že mieni
odovzdať svoju priečku a utiahnuť sa do súkromného života.
Senatóri, možno zmätení z toho, reagovali pobúrene a naliehali na
tom, aby ostal Octavianus ako hlava štáta. Ukázal sa byť zhráhavy, ale na
konci prijmal Octavianus to, aby dostal podiel spravovania štátu, pri čom
dostal vládu nad Španielskom (okrem Baetica), Galliou, Syriou, Kyprom
a Égyptom. Senát a Národ dostal to, čo ostalo. V jeho
rozšírených provincia, udelené na desať rokov, mohol Octavianus
menovať legátov aby spravovali regiónu v jeho mieste. Nie je to isté,
že na základe akého práva dostal tie vlády, či to bolo kvôli jeho imperium
consulare alebo proconsulare, jeho imperium maius alebo aequum,
ale zdá sa, že to najskôr bolo jeho imperium proconsulare, lebo príklady
toho existovali v minulosti v tvare „mimoriadných veleni“ Caesara
a Pompeia počas neskoršej Republiky. Toto usporiadovanie sa
Octavianovi najskôr aj páčilo, lebo tým mohol naznačiť, že
udržuje tradície a nepokúša sa uviesť niečo radikálne nové.
Ďalšie úcty mu boli udelené na druhú schôdzu Senáta 16 Januára. Vtedy
dostal Octavianus meno Augustus, slovo čo má nábožský (augur) aj
sociálny (auctoritas) význam, ale nie označuje otvorenú politickú
dominaciu. C. Iulius Caesar Octavianus sa tým pádom stal Imperator Caesar
Augustus. Ďalšie úcty mali viac symbolický význam (vavŕny sa podali
na dverách k jeho domu; dostal corona civica zato, že zachranil
životy svojích občanov, a „Štít Cností“ bolo postavené v Senáte ako
úcta k nemu) ale neboli o nič menej významné zato: pomohli
Augustovi získať pozíciu prevahy v štáte a začať
s vytvorením svoju Augustánsku ideológiu. Tým „Vyriešením“ sa Augustus
stal zároveň vladárom, vodcom a spasiteľom svojej vlásti.
V lete
roku vyriešenia odišiel Augustus z Ríma aby návstevoval Galliu
a Španielsko. Vďaka toho výleta nebol prítomný v Ríme do 24 PNL
– najskôr múdre rozhodnutie, lebo nechalo čas nato, aby sa ľudi
zvykli na nové zákony a nový poriadok. Počas toho, čo bol mimo,
dozorovali na záležitosti v Ríme jeho priateľia Agrippa
a Maecenas. V následujúcom lete po svojom návrate sa odohralo „Druhé
Vyriešenie.“ Okolo toho času sa objavoli sprísahanie a dvaja
členovia toho, Fannius Caepio a Varro Murena boli odsudený
a zavraždený. Neexistuje žiadne svedecto o tom, že kedy a prečo
sa sprísahanie odohralo, a ako ho planovali vykonávať sprísahanci,
takže otázka ostáva: bolo „Druhé Vyriešenie“ odpoveďom na sprísahanie,
alebo naopak? Alebo boli tie dve dianie vôbec spojené? Aj keď sa tá otázka
nedá na konci vyriešiť, charakteristiky „Druhého Vyriešenia“ sú zjavné
a ľahko porozumiteľné. Augustus sa vzdal kozúlstvo (čo
držal od 31 PNL) a držal to len ďalšie dva krat počas svojej
vlády, a to len z dynastických dôvodov. V mieste toho mu bolo
udelené päťročný imperium proconsulare nad celou Ríšou. Nie je
isté, či ten imperium bol väčšý (maius) než to, čo
mál hociaký iný správca, alebo či bol taký istý (aequum). Päť
dekrétov od obdobia 6-4 PNL, ktoré sa našli v Cyrenaice, svedčia
o tom, ako Augustus zásahoval do záležisosti tejto provincie. Zdá sa, že
jeho imperium zavrhol ten, čo mál správca, a tým pádom bol maius,
ale je to možné, že to obidvaja mali taký istý vplyv, čiže imperium
bol aequum. Ale akekoľvek boli právne základy toho, tým, že bol
udelený imperium proconsulare v 23 PNL, mohol zásahovať do
záležitosti akejkoľvek provincie v celej Ríši. Na rozdiel od iných
spravcov, mohol držať svoju moc aj keď bol v Ríme, čiže
v pomerium, a to najskôr len z praktických dôvodov, inač
by musel obnoviť svoju prokonzúlsku moc po každom čo odišiel
z mesta. Tým, že sa vdzal konzúlstva, stratil Augustus určité výsady
dnu v meste Ríme (aj napriek svojej pronkonzúlskej moci). V mieste toho mu
bolo udelené tribúnska moc (tribunicia potestas), tiež na päť
rokov, čo mu dalo všetké práva a výsady tribúna ľudu, bez toho,
že by ten úrad musel držať: mohol zvolať ľud, navrhnúť
legisláciu, vyhlasiť veto proti schôdzam a návrham a tak
ďalej. So svojou prokonzúlskou a tribúnskou mocou bol Augustus teraz
schopný rozhodnúť o všetkých záležitosti vnutornej
a zahraničnej politiky. Tieto dve moci dlho ostali ako dvojitými
stĺpami právneho postavenia Rímskeho Imperatóra.
Aj
keď dve veľké vyriešenia 27 a 23 PNL založili základy postavenia
Augusta, boli ďalšie zmeny potrebné. Tak isto ako po vyriešenia 27 PNL
čoskoro odišiel Aaugustus na východ (22-19 PNL). Pred tým, čo
odišiel, musel odmietnúť ponuky o priečku diktatóra alebo trvalý
konzúl, čo mu chcel udeliť ľud, ktorí najskôr uplne nepochopili
význam Druhého Vyriešenia o rok skôr. V priebehu následujúcych rokov
dostal, občasne, niektoré významné výsady a úcty. Na príklad
v 23 PNL dostal pravo zvolať schôdzu Senáta kedykoľvek chcel (ius
primae relationis). V 22 PNL dostal úlohu dozorovať na zásoby
pšenicy pre mesto Rím (na ak dlho nie je isté). V 19 PNL, keď sa
vrátil od východu, dostal moci cenzóra na päť rokov. Keď Lepidus
konečne zomrel v 13 alebo 12 PNL, sa Augustus stal hlavným kňazom
(pontifex maximus). Na konci, v 2 PNL, dostal titul „Otec Vlásti“ (pater
patriae), titul čím sa ohromne pýšil. Nie je ťažko
porozumieť prečo, lebo titul postavil Augustus na priečke moci
v súvislosti s štátom ako mal paterfamilias v súvislosti
so svojou rodinou: jednoducho vládol nad všetkým. Pri tom sa stal aj
členom všetkých radov kňazov a dostal niektoré symbolické výsady (na
príklad nemusel platiť dane). Na konci bol jeho auctoritas. To je
slovom, čo sa nedá prekladať, znamebá príbližne autorita
a vplyv, čo niekzo má a vyhra vďaka svojmu sociálnemu
a politickému postaveniu, pôvodu, schopnosťám, a výkonom. Bolo
to pri tom aj neformálnou cnosťou: komukoľvek to mohli Senát a Národ
udeliť. Tým spôsobom obzrkadľoval rozsah auctoritas Augusta
rozsah a úspešnosť jeho životnej prácy, a pomohlo mu
k tomu, aby mohol vyriešiť mnohé záležitosti bez toho, že musel
používať moce, čo mu boli zákonami udelené. Stačilo aby Augustus
jednoducho prejavoval iným, čo chcel aby sa stalo, a sa to tak stalo,
takže, napríklad, kanditáti na úrady, ktorí on uprednostnil, boli zvolení. Ne
je to divom, že pychou vyhlásil, že „presahujem všetkých v auctoritas.“
Zložitou
nadstavbou Principáta Augusta bolo v skutočnosti povrchom. Ale tak
ako akykoľvek úspešný povrch, mohli ľudi v tom veriť. Bolo to
príkladom politickej genialite ako Augustus pomaly a trpezlivo
zabezpečil úplnu autoritu v každom oblasti verejného života. Pri
každom kroke – od sľubu v 32 PNL do „vyriešenia ústavy“ a úcty
a výsady, ktoré mu boli občasne udelené – sa mohol tvariť, ako
keby hral pasívnu úlohu. V každom prípade zvolili mu Senát a Národ
dobrovoľne moci, výsady a úcty. Nechcel nič pre seba,
a často prejavoval zdráhavosť prijať úrady alebo úcty,
ktoré sa mu zdali byť prehnané, a niekedy ich otvorene odmietol. Na
rozdiel od Caesara, dával Augustus vždy pozor na Aristokratických citlivosti.
Pri tom, nijaké moci, čo mál, mu neboli udelené na život, ale na obmedzené
doby ako päť a neskôr desať rokov. To, že tie moci boli vždy
obnovené keď prišlo na to čas neznamena nič, aspoň si
senatóri mohli citiť, že mali na výber. To bolo dôležité. Slova, ktoré
vybral Augustus nato, aby opísal svoju moc boli tiež príkladom takty „hlavný
občan“ (princeps) nie diktatór, „autorita“ (auctoritas) nie
„vláda“ (imperium). Keď sa dodáva jeho priemerne skromný život, aký
bol prívetivo prístupný, to, že sa pravideľne poradil so Senátom,
a jeho skutočne obdivuhodná pracovitisť, je to jasné, že
Augustus je skutočne možno najväčšý a najšikovnejšie
manipulatívny politik akejkoľvek kraijny a a akéhokoľvek
obdobia.
Predovšetkým iným bolo to dôležité pre Augustus aby základom jeho vlády
bolá šľachta, aj ako individuáli, a spolu ako Senát. Na povrh sa
mohli šľachtíci stále povýšiť seba a meno svojej rodiny
prostrednictvom cursus honorum: aspoň v teórie bolo im tak
isto otvorená aj cesta k dosiahnutiu auctoritas, ktorú vlástnil princeps.
Augustus sám povedal o jeden z nich, Aemelius Lepidus (synovec triumvira),
že ho považoval za schopný splniť tú úlohu. Bolo to tak isto dôležité aby
šľachtíci vo svojej spoločnej (čiže Senatórskej) úlohe malí
pocit, že sú rovným princepsom. Caesar zaplatil svojím životom za jeho
nevšímavosť v oči toho orgána.
Senátom tým pádom bolo udelená dôležitá úloha v Republike Augusta.
Jeho tradičné miesto ako radový orgán v legislatívnom počínani
sa zachovalo, a jeho členia mohli ovplyvniť utváranie zákonov
cez consilium principis. Augustus ukázal svoj rešpekt v oči
Senáta svojou častou prítomnosťou na jej schôdzy, a veľmý
si vážil svoje postavenie ako jeho hlavný predstaviteľ (princeps
senatus). Pri tom mohol uložiť zákony len prostrednictvom schválenia
Senáta, ale jeho dopisy a príkazy úradníkom, spolu s formálnymi ediktami,
ktorých vydál, sa stali všetky zákonom.
V súvislosti s právom, tradičné metódy boli spojené
s novými inovaciami. Dozorom pôvodných súdov (quaestiones) stále
bol prétor a používali sa, abo pred tým, na posudenie vážnych prípadov
ktoré súvisleli s Rímskymi občanami sa zachovali svoju úlohu; ale
tradičné pravo na výzvu (provocatio) ktoru mál obžalovabný proti
rozsúdky u tých a iných súdov bolo premenené na pravo „výzvy
k Caesarovi.“ Keďže výzvy sa za Republiku počúvali pred
verejnosti (konali sa v sneme), tým pádom bol znižilený stupeň
spoluúčasťnenie ľudu pod novým systémom.
Najvýznamnejšia inovacia Augusta ale bolo v jeho vytvorenie dvoch
nových súdov. Dozorom jedného z tých bol Imperatór, v čom využil
svoju súdnu právomoc; a dozorom druhého bol Senát, úloha čo mu dalo
možnosť tiež držať súdnu právomoc. Ale Augustus a aj jeho
zástupca Tiberius malo využili prvý súd. Ale počas vlád tých dvoch
Imperatórov sa zdá, že Senát dostala významnú výsadu svojím právom
rozhodnúť v súdoch o svojích členov. Zase pod niektorými inými
Imperatórami sa tieto súdy stali orgány tyranstva; počas vlády Claudia, sa
vyskytli vo veľkom prípady odsudenia politických nepriateľov
(vačšinou senatóri a ekvestrani) Imperatórom samom. Také užívanie
právomoci Imperatóra v súkromnom prostredi by mohlo nechať
obžalovaných úplne na milosť Imperatóra a jeho poradcov. Hlávna
poztívna strana súda senatórov bolo to, že mohlo zabezpečiť
obžalovanému spravodlivý súd pred skúsemými mužami. Ale príliš často, pod
niektorými neskôršmymi Imperatórami, skončilo to tak, že Senát vyniesol
niektoré rozsudky, ktoré, strachu dúfajúc, sa Imperatórom budú páčiť.
Tým spôsobom sa Senát stálo miesto, kde sa konali mnohých súdov o zdrade
pod niektorým zo zástupcov Augusta, kde ukázal, že bol neschopný rozoznať
medzi skutočnými prípadami zrady, a čo boli len obyčajné
urážky proti Imperatórovi.
V oblasti financiach sa tiež vytvoril systém spoluprácovania medzi princeps
a Senátom. Štábom štátných financiach bolá Štátna Pokladnica (aerarium),
čo od druhého storočia bolo pod vládou Senáta; rozhodlo o tom
ako sa využili zdroje Republiky, a jej úradníci kvestóri ovládali aerarium.
V Principátu zachovala svoju úlohu aerarium ako prvotný zdroj
peniazy pre hociaké štátné počinanie, zhrňujúc aj počinanie princepsa
samý; vládu nad aerarium bolo v rukách prétorov radšej než kvestórov, a,
keďže prétori mali vyššie postavenie na cursus honorum, tá zmena zabezpečila to, aby úradníci, ktorí
vládli nad aerarium, bolí ľudmi, s čim by princeps
súhlasil. Každa provincia mala svoje pokladnicstvo (fiscus), čo hralo
menšiu úlohu ako miesto kde si úložiť peniaze, ako hralo ako dôkaz
o prijme a výdavkoch tej provincie; lokálne financie sa podporovali
podľa potreby, peniazami z aerarium. Fungovanie toho systéma
bolo ale narušené to, že Augustus často podporoval aerarium
svojími vlástymi peniazami. Neskôr v jeho vláde, v 6 NL, uložil princeps
nové vojenské pokladnictsvo (aerarium militare) na zaplatenie opustených
vojakov. Toto najprv usporiadal Augustus častočne zo súkromných
fondov, ale bolo teraz zaplatené aerarium militare od peniaze, čo
dostali zo zvýšeni niektorých daňov.
Zopovednosť nad menom bolo v teórie rozdelené medzi princeps
a senátom, kde princeps dostal vládu nad striebrom a zlatom, čo
potreboval na zaplatenie svojích vojakov; vládu nad meďom a bronzom
a ostalo v rukách Senáta – čiže „drobný peniaz“ – čo
vyznačil nápis S.C., senatus consulto (podľa dekréta Senáta)
na druhých strany takých mínc. Aj tak všetky druhy mínc hrali úlohu
propagovať úspech a prosperitu Ríma okolo celej Ríšy. Napríklad vydali sa
špecialne mince na oslavenie víťazstvo nad Egyptom, keď sa Rimanom podarilo
dostať späť od Parthiancoc legiónske znaky, ktoré stratili Crassus
a Antonius, a na propagovanie Gaius a Lucius Caesar ako
„velitelia mladeža.“
Je to zjavné od „Rímských Ódov“ Horatia, že medzi súčastným správanim
v spoločnosti a zvykami predkov bolá veľká rozličnosť,
a že pozornosť Augusta bolo súrne vyžiadované nato, aby sa dalo
oživiť mrávy, nábožnosť a socialné zloženie Republikánskeho Ríma. Je
to zjavné, že posledné storočie bol príkladom čoraz horšieho
odchýlenia sa od starých zvykov a mráv; hojnosť, dlhy, posadnutnosť
o peniazoch a prostriedkách čím sa peniaze dali vyhrať bolí
témy, čim sa Satiry Horatia zapodiavali. Vďaka Horatia bolo to
Augustovi skoro povinné zastaviť úpad Ríma a spôsobiť
znovuzrodenie lásky v oči starých hodnôt.
Túžby Rimanov samozreje presahovali jednoduchú túžbu po sebestačnosti,
čo cenzór Cato v druhom storoči vyznačil ako základ
ideálneho Rimana. Prospech, čo Imperiálny rast prinieslo, citili viac
alebo menej všetci a sa nedál len vymazať legislaciou – aj keď
Cato a jeho kamaráti sa pokúšali presne to urobiť.
O storoči neskôr veľa optimátski šľachtíci,
v čitani mladšý Cato (nepríjateľ Caesara), otvorene propagovali
podobný postoj, aj keď dopisy Cicera dokážu, že oni boli tiež posadnutí súčastnou
roztŕžitosťou s bohatsvom a veci, čo ti také bohatsvo
mohlo kúpiť.
Augustus si uvedomil, že hojnosť sa muselo odstrániť, aby
si Národ mohol opäť citiť, že má nejaké poslanie. Pritom prográm
oživenia by mu dálo možnosť uskutočniť svoju politiku o „Spojené
Taliansko.“ Čiže prevrátiť určité nevhodné zvyky
v spoločnosti a tým oživiť pocit národneho spojenia
a identite. Ale Augustus, na rozdiel od Cata, nechcel zrúšiť
bohatstvo a všetko čo bolo s tým spojené. Rím bol teraz
stredobodom veľkej o prosperujúcej Ríše, a Augustus videl, že
bolí to tie tradičné hodnoty, ktoré im viedli k tej prosperite,
a že keby sa udržovali, tak by to viedlo k ešte väčšiemu úspechu
a stabilite.
Celé Taliansko sa teraz stálo súčasťou tých zmien. Keďže
Rímske občansvto v čase Augusta zhrnulo všetok Talianksa,
a keďže Rím a Taliansko boli spoločne považovaní ako
vlásť Rimanov, bolo to prírozdené, že sa Augustus pokúšal zvýšiť
prosperitu a znamenie Talianov. Úloženie nových miest (coloniae)
bolo tradičným spôsobom ako zjednotiť teritoriu vďalené od Ríma.
Augustus rozšíril tú politiku lebo si uvedomil, že následujúca stabilita, ktorá
by taká politika priniesla, by priviedla k zbohateniu Talianov, a to bolo prvým
krokom k tomu, aby mohli hrať väčšiu úlohu v správovani
Ríše. Tá úloha sa zmenila po čase, najprv sa pričinili tým, že boli
najväčšým zdrojom vojakov pre legiónov a pretoránsku stražu, ale neskôr to
znamenalo vstúpenie do ekvestriánských a senatórských tried,
a napokon aj do vysokých postaveni ako správcov, čo taká hodnosť
zabezpečila.
Oživenie talianského poľnohospodárstva bolo tiež základou
zabezpečenia stabilite a vytvorenia bohatstva. Hralo to samozrejme aj
mrávnu úlohu pripomenúť Rimanov a Talianov o ich pôvodných
zvykov a spôsobov života. Spolu s rodinou bolo to silno zdôraznené
v Respublica Augusta. Augustus sám vytvoril väčšina zákonov
týkajúce sa postavením rodiny v spoločnosti, ktoré mali ako svoj
úmysel podporovať pravidelné zosobášenie a plodenie deti
v manželstva. Prísne zákony proti codzoložnícstvu boli uvedene, spolu s väčšiou
slobodou zobrať si muž alebo ženu z nižšých alebo vyššich tried. Na
začiatok bol systém pokutok pre manželov bez deti uvedené, ale zabralo
tomu miesto systém popudov pre plodenie zákonitých deti, napríklad pre každé
zákonité detsko, čo muž mál, znižilo sa mu vek v čom mohol
držať úrady o jeden rok.
Úspech jeho politiky sa nedá ľachko posúdiť, ale Augustus bol prinutený vykonávať svoje zákony v prípade svojej vlástnej dcéry Iulia v 2 PNL, ju pošiel do vyhnanstva, a jej hlávny codzoložník, Iulius Antonius, bol zabitý. Ale len existencia takých zákonov označi, že voľné správanie, čo v neskoršej Republiky bolo celkom normálne, sa teraz v celku napomenúlo.
Horatius tak isto svedomito označil potrebu za nábožske oživenie národa, ako za mrávne oživenie. Dodržovanie tradičných zvykov bolo už dlho ohrozené; už od 186 PNL schválil Senát zákon proti divokými orgiami, ktoré boli spojené s dovážaným kultom Dionysa. Rímske náboženstvo bolo predovšetkým utvárane aby služilo zaujímy štáta, takže aj keď sa tomu venovalo väčšiu pozornosť keď niečo ohrozovalo štáta, bolo to celkom iné počas miera, a ľudi nevideli veľký význam v starých zvykoch. Pritom sa to stálo čoraz viac, že vzdielaní členia spoločnosti považovať filozofiu ako najľepšý spôsob ako debatovať o duševných témov. Ľudi nižšieho postavenia sa zase obrátili k cudzým (prevážne východným) náboženstvom, kde sa viac zdôraznilo styk medzi individuálom a bohom, kto ponukol spasenie a chranu.
Augustus venoval veľkú pozornosť nábožensvtu keď začal so svojími zmenami v štátnom usporiadovani; Chrámy boli obnovené, úrad kňaza bolo zdôraznené a úlohy toho úrada boli rozšírené, a sám zabral miesto najvýššieho kňaza keď sa stál pontifex maximus v 12 PNL. Vrchol toho nábožského oživenia bolo oslavenie svetských hier v 17 PNL, sväte pre Apolla a Diany. Podobne nábožské slávnosti usporiadovali často aj neskorší Imperatóri, s tým istým účeľom zvyšiť postavenie Rímskych Bohov medzi občnami Ríše. Augustov zdôraznenie pomoci a chranenia, čo dostal od Apolla, posilnilo spojenie medzi ním a tradičnými Bohami, niečo, čo mu pomohlo v opodstatním svojích zmien a zobrazilo ich ako vôľa Bohov. Ako súčasť svojho zapodiavania sa s rodiným životom, venoval pozornosť domacými Bohami, Lares a Penates, a ku kultom Bohyne domácnosti Vesty.
Pre mnohých sa Augstus zdál byť živým Bohom; myslelo sa, že len nadčlovek by bol schopný priniesť stabilitu z takéhoto chaosa. Aj keď Augustus bol mužom s pietas, nechcel to, aby ho ľudi považovali za Boh; úznať takéto tvrdenie by narušilo jeho opatrne vytvorený vzťah ako princeps s šľachtou.
Túžbu úctiť žijúceho vladára sa tým pádom zmiernilo; tak zvaný „Imperiálny kult“ sa prevážne sústredilo na úctenie Roma, a len náhodou Augusta, kto ju chránil. Táto bočná úloha sa dá tiež pozorovať v pojme genius Augusti, dozorujúcy duch, čo chránil hlavu Imperiálskej rodine, a bolo duševným stelesnením jeho moc a tvorivú energiu ako muž. Imperiálny kult sa rozšíril a vyhral mnohých oddaných okolo celej Ríše. V Ríme, bolo to spojené s mierom, súladou a stabilitou; bolo to najvýššim stelesnením pietas, a tým pádom aj vodenie Augusta Ríma späť k jej starým a svätým hodnotám.
Respublica bola tým
pádom znovupostavená, a Rímsky štát prosperoval vďaka úznania
a príjmania svojích starých hodnôt. Augustus bol formálne deifikovaný 17
September 14 NL; ale pre mnohých dlho pred tým bol božským obnoviteľom na
kom prospech celej Ríše záležalo. Bolo to predovšetkým víťazstvom hodnôt,
čo pre Ríma zabezpečilo nielen poriadok v štátu, ale čo, po
stovky rokov demagogov, politických vojen, a bojov medzi patrijcoiv a plebijcov,
úložilo velenie, rad hodnosti, poriadok, a lásku k Bohom a
k vlásti ako najvyššie hodnoty Imerpia, a napokon aj najvyššie hodnoty a
zásady v duše Rímskeho Národa.
Augustus reformoval a zdokonalil
administráciu Rímskej Ríše mnohými spôsobami. V oblasti domacej politike
zmenil postavenie Senáta, aby nebol ďalej hrať úlohu hlávneho orgána
štáta ale aby bola podriadenou bytosťou, zhromaždenie administravívnych a
poradových síl, ktoré služili Augustovi. Čo bolo predovšetkým dôležite pre
Augustus bolo to, aby ten fakt nebol senatórom otvorene zobrazené pred
očami, a to bol pôvodom jeho dvorilosti k nimi. Konzúli, na príklad,
boli stále zvolení na jednoročne obdobie, ale to, že citil potrebu
voľnejšie rozdávať tú úctu viacernými ľuďmi viedlo
k tomu, že Augustus vytvoril nové nižšie konzúlstva, tým pádom
dvojnásobujúc množstvo ľudi, ktorí držali konzúlstvo počas jedného
roka (nižši konzúli zástupovali v prostreid roka, pri čom ustúpeli obyčajní
konzúli, takže v moci vždy bola tradičná dvojica konzúlov). To je
dobrým príkladom spojenia tradície s inováciou čo vyznačuje
väčšinu Augustov počínania. Augustus tiež menoval senatórov na novo
vytvorené úrady ako na príklad kuratór akvaduktov alebo verejných budov,
préfektúra mesta, a tak ďalej. Pri tom všetkom sa často a
podrobno poradil so Senátom a choval sa k nemu s
veľkou úctou. Ešte významnejšie bolo to, že vytvoril vnutornú radu (consilium)
od dvoch predchádzajúcych konzúlov, niektorých nižších magistrátov,
a pätnásť žrebom vybratých senatórov. Aj napriek tomu, podľa
slova Dia, „nič nebolo vykonávané, čo sa Caesarovi nepáčilo.“
Ako sa administrácia štáta stála uzákonenejšia, vybral administratórov aj
z nesenatórskej časti elite, equites. Rôzne úplne nové úrady
boli vytvorené pre equites, v čitani vládu nad pretoránskymi
zástupami a vigiles (požiarnici), spolu s dôležitými úlohami
ako préfektami zásobov pšenici a Égypte; ich úlohy ako vojenskí dôstojnici
bolo tiež rozšírene počas tohoto obdobia. Ako následok toho získali equites
náramne z vlády Augusta, a vlád budúcych Imperatórov. V celku
boli zmeny Augusta smerované k vytvoreniu trvalých úradov s viac dlhotrvajúcymi
úlohami, keďže Republikánsky system uprednostnil príležitostné,
vystreidajúce sa úlohy, alebo dokonca aj žiadne úlohy.
V oblasti vonkajšej politike bolo
mnoho nového armádou dobývaného územia usporiadované na provincie, najmä pri
Dunaje (Moesia, Pannonia, Noricum a Raetia) a pri Alpách (Alpes
Cottiae a Maritimae). Na východ a v Maurentie v severnej
Afrike dovolil aby existovali klientské kráľovstva a mesta, niekedy s
veľmi zložitými priplietenými dohodami, ako s Tetrarchami
v Palestine alebo s mnohými menšími kráľovstvami, ktorí boli
porozhádzované v prostried a na východných krajoch Malej Ázie. Od 27
PNL boli usporiadovaní do tých, ktorí zodpovédali obrovskú provincia
Augusta (takzvané „Imperiálne“ provincie) a do tých, ktorí boli udelené
Senátu alebo Národu („senatórske“ alebo „verejné“ provincie). Zloženie
provincie v roku smrti Augusta 14 NL bolo také, že Imperiálne územia boli
o dva krat viac než verejné, a že náčeľníkom všetkých okrem
jedného z dvadsiatichpiatich legiónov, ktorí vtedy slúžili, bol Augustus.
Pri tom dekréty Cyrenaicy svedčia o tom, že urobil rozhodnútie
Imperatór o vnutornum spravovani aj tých verejných provincií. Také
zásahovanie bolo zákonné podľa imperium proconsulare, čo mu
bolo udelené v 23 PNL, a vyvoláva otázky o tom, či
existovala nejaké spoluvládanie Senátom a pricepsom (tak zvaná
dyarchia). Na konci vládol nad všetkými provinciami Augustus.
V celku sa dá povédať, že
provincie, či boli Imperiálne alebo verejné, ohromne získali z vlády
Augusta. Priniesol im nielen mier ale aj dobrú vládu. Legati
v Imperiálnych provinciach boli menovaní Augustom na trojročné obdobie
alebo viac na základe lokálných okolností, keďže prokonzúlovia
v verejných provinciach sa ďalej streidali ročne. Muži sa líšili
vo svojom postaveni od senatórov (prokonzúlovia, väčšinou prétoranskeho
postavenia, vo verejnych provinciach; legáti prétoranskeho alebo konzúlskeho
postavenia v Imperiálnych) do equites (správujúc ako préfekti, ako
v Égypte a niektorých z menšých, neozbrojených provinciách).
Akekoľvek mali postavenie, pod novou vládou nemáli noví správcovia dôvod
prečo by mali vydierať obrovské sumy peniaza, čo prokonzúlovia
a proprétorovia Republikánskeho obdobia používali na financovanie svojej
kariére v Ríme, lebo úspech týchto kariér záležalo teraz menej na
víťazstvo vo voľbách a viac na náklonnosť Imperatóra.
Vydieranie v provinciach by mohlo teraz byť dokonca aj nebezpečné,
lebo vyvolávalo podozrievanie o konečných cieľoch správca. Toto
obmedzenie platilo tak isto vo verejných ako aj v Imperiálnych
provinciach, lebo všetkí správcovia boli teraz zodpovední jednej najvyššej
autorite spôsobom ako neboli pod Republikom. To neznamená, že pažravý správca
ako typ úplne zmizol, ale že, väčšinou – okrem sklamania Galla
a Crassa – boli menovanie Augusta správcov v celku rozumné.
Nepočujeme o žiadne podstatné chyby v riadeni provinciach
počas jeho vlády a určite nič, čo by sa dalo
porovnávať s počinaním Caesara alebo Sullu počas Republiky.
Augustus, vďaka svojej prokonzúlskej moci, mohol aj osobne zásahovať
do hociakeho provinciálneho spora, ako slávne urobil v prípade Cyrenaicy.
Nie je to potom prekvapujúce, že zo všetkých Imperatórov, sa najde najviac
obrázkov Augusta v provinciách, aj dlho po jeho smrti. Nesmie sa tiež
zabudnúť o tom, že to úviduhodné obdobie miera a úkvitu, čo
priniesol Augustus svojou vládou, sa pozná nielen pod menom Pax Romana,
ale aj pod menom Pax Augusta.
Ako prvý
občan Ríma, sa Augustus čoskoro stál aj prvým patrónom a
podporovateľom umenia v Ríši, a mnoho ľudi blísko jemu
hrali podobné úlohy. V oblasti umenia a architektúry bol Augustanský
program vybudovanie rozsiahlé, z čoho vzniklo slávny citát: „našiel
som Rím ako mesto tehál, nechal som ho ako mesto mramora.“ Augustus pychou
sa chválil svojími mnohými veľkými projektami vybudovania (projekty
postavenia, obnovenie a okrášľenia), ktoré financoval zo svojích
vlastných peniaz. A v týchto projektoch nie je ani zhrnuté
nepočitateľné množstvo vecí, ktoré vykonávali na jeho príkaz jeho
príbuzní, jeho blízki kamaráti, alebo Rímska šľachta.
Veľký súčasť vybudovania bolo spojené s pietas
Augusta ako syn Caesara. Dokončil Forum Iulium, spolu s jeho
Chrámom venovaný Venuši Genetrix (ploditeľka), sväta bohyňa gens
Iulia, z čoho, podľa legendov, pochádzala rodina Iulia.
V Forum Romanum sa dokončilo aj Basilica Iulia, po čom
bola najväčšou budovou tejto typy v celom Ríme. Aj Fórum aj Basilika
boli dôležitými verejnými budovami, lebo súdy sa tam konali a bankáry
a obchodnícy tú miestnosť na svoje počinanie tiež používali. V
Forum Romanum bol aj vybudovaný Chrám Deifikovanému Iuliovi, postavené oproti
pódiu (rostra) stredobodom politického života počas Republiky
odkial sa podávali reči, a domu Senáta, Curia, znovupostavenie
čoho Augustus tiež podokončoval.
Medzi jeho najvýznamnejšými monumentami v meste je jeho Forum
Augusti, so Chrámom Marsa Ultoris (Mars pomstiteľ) ako svoj
stredobod, čím zdôrazňoval svoju úlohu ako vojvodca
aj náčeľník armád; spolu so svojím pomstením v bitke pri
Philippi roku 42 NL zavraždenie svojho otca Iulius Caesar. Ara Pacis
Augustae, veľký mramorový oltár na Campus Martius čo
oslávovalo mier, ktorú priniesol Augustus Rímskemu svetu, je tiež
príkladom monumentálým charaktérom vybudovania, spolu s rozsiahlým
počinanim Agrippy v Campus Martius, čo splodilo Kúpeľe
Agrippy, jeho Stagnum a Euripus, pôvodný Pantheon i Saepta
Iulia.
Vcelku je Augustanský štyl príkladom spojenia starým s novým, čo
pri tom skúsi replikovať Grécky štyl, kvôli čomu sa jeho smer
často považuje za Hellenizujúce. Tým pádom najdeme v oblasti
architektúry, že Chrámy sa vybudovali s tvárom skoro totžný so starými Talianskými
modelami, čiže Augustanský Chrám sa stále postavuje na vysokom pódiume,
a vstup stále vytvoruje jedno schodište v predu, ale vybudovali sa
teraz prevážne z mramora; a mimo toho stĺpy, ktoré boli pôvodne
z dreva a stáli len v predu, teraz pokračovali okolo celého
Chráma vytvorujúc kolonádu, ako často obklopilo Grécke Chrámy,
a stĺpy, ktoré sa používali, boli pri tom z mramora a Grécke,
najmä Korintské. Táto zmena štylov je vidno aj v kontraste medzi
večnými portrétami Augusta, ako jeho socha v Prima Porte,
a niekedy brutálne „veristickými“ sochami Rímskej šľachty, ktoré sa
vyskytli v neskoršej Republikánsej doby.
V oblasti verejných budov skúsill princeps ďalej
rozvivinúť svoj vzťah k obyčajným ľuďom,
a to dosiahol s vybudovaním mnohých budov a stavieb pre obsluženie, najmä
jeho prerobenie systém kanálov v Ríme, a pre zábavu verejnosti.
Divadlo Marcella bolo najľepším príkladom tých zábavných budov. Grécke
divadla, z technologických dôvodov, sa museli vybudovať pri kopci
alebo v priehlbine, ale v Augustanskom Ríme vďaka betónu sa
mohli sedadla opierať na radikálny systém preplietených okruhlých
podperov, tým pádom umožňujúc to, aby sa štruktúra vybudovala hocikde.
Divadlo Marcella sa stálo základom pre veľkých divadiel a amphitheatri,
ktoré sa v násedujúcych štyroch storoči po celom Ríši vybudovali,
a čoho je Colloseum v Ríme najväčším príkladom.
Literatúra počas vlády Augusta sa tiež rozkvitla. Bolo to obdobie
niektorých z najslávnejších a najvplynejších spisovateľov Ríma:
Vergilius, Horatius, Ovidius, Propertius a Tibullus v oblasti básne,
a Livius v oblasti próze. Ale najmä Vergilius, kto utváral národný
épos Rímanom vo svojom Aeneas, čo rychlo zabralo miesto Annales
Ennia ako básňa, ktorá sa musel každý Riman v škole na spamäť
naúčiť. Veľké rozkvitnútie literárneho počinania vzniklo
prevážne z rozvivinutia do literárných okruhov umelecké patrónstvo. Najvýznamnejšý literárny a umelecný
patrón toho obdobia bol C. Maecenas, blísky spoločník Augusta od začiatku
kariéra Imperatóra, ale niekto, kto, na rozdiel od Agrippy, nikdy nehral
aktívnu úlohu v politike. S charaktérom bon vivant, aktívne
podporoval kariére Vergilia a Horatia kým nezomrel v 8 PNL.
Ďalšý okruh vzniklo okolo M. Valerius Messalla Corvinus, kto podporoval
kariére Tibully a Ovidia.
Stredobodom Augustanskej literatúry bolo oslavenie úloženie Augustom novú
vládu na základe tradičných Rímskych hodnôt, vláda, ktorá zabezpečila
poriadok, mier, spravodlivosť a stabilitu v štátom
a verejnom živote, a tým pripravovala cestu pre nové úspechy pre Rímsky
Národ v novom veke Imperium Romanum.